PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

Záhady okolo smrti generála Milana Rastislava Štefánika trvajú aj v súčasnosti, 88 rokov po havárii lietadla

rubrika: slovensko 2008

 


Pravdu môže objasniť exhumácia

 

V minulom roku uzrelo svetlo sveta svedectvo generála Janina, ktorý bol blízkym spolupracovníkom Milana Rastislava Štefánika. Zverejnil ho historik Dušan Kováč, podľa ktorého Janin chcel, aby generálove svedectvo bolo zverejnené až po roku 2000, teda po jeho smrti. Podľa Janina mal Štefánik údajne spáchať 4. mája v roku 1919 samovraždu. Tento názor je extrémny, ak si uvedomíme, že Štefánik by v takom prípade zabil aj troch nevinných Talianov, ktorí ho do Bratislavy v lietadle
sprevádzali. Navyše je jasné, že Štefánik lietadlo nepilotoval, takže ťažko  predpokladať, ako asi mohol samovraždu spáchať. Rovnako je jasné, že na lietadlo sa viedla streľba, čo potvrdila aj vyšetrovacia komisia, ktorú dal zriadiť T. G. Masaryk na nátlak verejnosti.

Predstava samovraždy Štefánika naráža na viacero ďalších faktov, ktoré tento scenár vyvracajú. Prečo Janin tvrdil túto vec, dnes už nezistíme. Môžeme si však pripomenúť tieto fakty, aby sa ďalej nešírili o smrti nášho velikána takéto názory. V roku 1992 som sa osobne zoznámil s vtedy žijúcim generálovým synovcom Pavlom Štefánikom, ktorý mi povedal: „Beneš bol úhlavným nepriateľom uja Milana, pretože vedel, že ak sa ujo Milan
postaví na zadné, tak za ním bude stáť 800 000 legionárov. Nik nechce pichať do osieho hniezda.

Nemám podporu nielen na Pražskom hrade, ale ani u slovenskej politickej reprezentácie (v roku 1992). E. Beneš bol ministrom zahraničných vecí a súčasne minister vnútra. Prezident Masaryk bol súčasne ministrom financií. Mali všetky kľúčové postavenia, a bez týchto dvoch ľudí sa nemohlo nič odohrať.  Písal som Havlovi, Čarnogurskému, Mikloškovi, Keltošovej, Dubčekovi, avšak nie všetci mi aj odpísali. A ak, tak iba naivným spôsobom odpovedali pre odpovedanie, ktoré nič nerieši. Trvám na tom, aby pražská vláda predložila protokol o páde. Keď sa to tak vezme, tak za každú ukradnutú hus je protokol, a o tomto nie je žiaden? Pýtala sa matka gen. Štefánika, teda moja stará matka, ešte T. G. Masaryka, aby osobne odpovedal, avšak mlčal, ani na pohrebe nebol. 4. mája 1919 predsa prilietaval francúzsky generál, minister vlády, podpredseda  zahraničného výboru, a nik nebol na letisku? To znamená, že nik nechcel byť svedkom. A čoho nechcel byť svedkom?

Beneš rozhodol, že to bola tragická smrť, avšak to je omyl. Bolo tam veľa sedliakov  idúcich do roboty, takže svedkovia boli. Raz darmo, staré rímske právo hovorí: Volenti not fit iniuria - kto chce, tomu sa krivda nedeje. Talianska vláda predsa prevzala prepravu československého ministra, francúzskeho generála a snúbenca markízy Giulianni Benzoni - príbuznej rodu Savojskovcov - teda talianskych kráľov, predtým aj habešských cisárov. Tým prevzali zodpovednosť. Lietadlo padlo zásahom takým alebo onakým, avšak československá vláda to nemohla nechať len tak. Museli hlásiť do Ríma, že sa niečo stalo. Zomrel francúzsky generál, museli to hlásiť do Paríža, a kde sú tie protokoly? V archívoch T. G. Masaryka.

Prečo ich neotvoria, veď od smrti prešlo už 73 rokov (v roku 1992)? Z historikov, či je to Mlynárik, Juríček, Štvrtecký alebo Zuberec, všetci prišli len po 4. máj 1919 po 12. hodinu 5. minútu, dovtedy píšu dosť informovane, ale ďalej nie, prečo?“

Pavol Štefánik mal v roku 1992 už vyše osemdesiat rokov. Onedlho aj zomrel. Jeho otázky ma ako novinára stále trápili. Tak som sa snažil nájsť na ne odpovede sám. Utŕžil som za to množstvo posmechu, i vysloveného nepriateľstva od rozličných osobností, novinárov, politikov. Naozaj nik nechcel pichať do osieho hniezda, hoci každý kultúrny národ na svete sa snaží objasniť pravé príčiny úmrtí svojich velikánov. Robia sa výskumy. Exhumácie. A my máme Štefánikove telo priamo na mohyle na Bradle. A v hrobe je uložené aj jeho srdce. Ako prvá vec by však muselabyť vedecky preukázaná pravosť pozostatkov generála. Veď vieme, ako sa stratili neznámo kam aj ostatky Andreja Hlinku. No a potom by sa pomocou vedeckých metód dalo hádam zistiť, čo je pravdy na rôznych chýroch, že náš generál mohol byť aj na zemi ešte živý, ba vraj mohol byť úkladne zavraždený strelou do srdca. Vraj preto je jeho srdce stále v tumbe na mohyle. Čo nám teda bráni pozrieť sa pravde do očí?

Po stretnutí s Pavlom Štefánikom mi o rok na to osud doprial spoznať očitého svedka Štefánikovej tragédie. V dome opatrovateľskej služby v Považskej Bystrici v roku 1993 žil Jozef Haronik, ročník 1906, z obce Prosné. Keď mal trinásť rokov, pracoval u pastiera dobytka vo Vrakuni pri Bratislave. V deň,  keď prichádzal na Slovensko generál M. R. Štefánik, teda 4. mája 1919, sa zhodou osudových okolností stal Jozef Haronik prvým očitým svedkom nešťastia za Ivánkou pri Dunaji, na mieste, kde dnes stojí pamätná mohyla. O tejto udalosti Jozef Haronik spomínal:

 „V ten deň som bol pri železničnom moste, čo vedie do Komárna. Zrazu som zbadal lietadlo, ktoré letelo ponad most nad Vrakuňou do Vajnor. Keď už bolo nad  Vajnorami,  zrazu som si všimol, že lietadlo dymí. Rozbehol som sa za ním. Keď som prišiel k miestu nešťastia, našiel som na ceste ležať nejakého muža v koženej kombinéze. Vtedy som ešte nevedel, že je to Štefánik. Lietadlo horelo asi desať-pätnásť metrov od neho. Ležal na chrbte a bolo jasne vidieť, že dýcha - kombinéza sa pohybovala. Nato sa objavil muž na bicykli, ktorý prišiel smerom od Bratislavy.

Mohol mať asi štyridsať rokov. Hneďza ním prišlo čierne auto, z ktorého vystúpili neznámi civili. Zohli sa nad Štefánikom a rozopli mu kombinézu. Pod ňou mal kožené sako a v ňom zlaté hodinky. Našli uňho aj doklady, podľa ktorých zistili, koľkí boli v lietadle. Preto hneď vydali rozkaz vojakom , ktorí prišli za nimi, aby našli ďalších troch Štefánikových spolucestujúcich. Jeden ležal v priekope pri ceste neďaleko Štefánika. Okolo hlavy mal bielu šatku so stopami krvi. Bolo zjavné, že je mŕtvy. Druhý ležal tiež mŕtvy v žite. Tretieho nemohli nájsť. Jeden čatár odtrhol tyč z lietadla a prehrabával trosky a tak ho našiel. Všetkých troch naložili do vojenského nákladného auta. Pozostatky muža z lietadla zabalili do plachty. Na Štefánika som videl zblízka, keďže som bol iba dva metre od neho. On jediný žil. Keď mu rozopli kombinézu, nikde nebolo vidieť nijaké stopy krvi. Len jeho jediného naložili do čierneho osobného auta. Mňa na mieste vypočuli a odviedli ma z davu ľudí, ktorý sa tam o chvíľu zišiel. Šiel som späť do Vrakune. Druhého svedka, ktorý prišiel za mnou na bicykli, naložili aj s bicyklom do auta a odviezli doBratislavy.“

Z tejto výpovede Jozefa Haronika vyplynuli dôležité otázky, ktoré on ochotne zodpovedal: • Hovorili ste neskôr, už ako dospelý, o tom, čo ste vtedy videli? „Nie. Bál som sa to povedať, pretože všade boli Česi, a tí by ma hádam aj zavreli. V roku 1931 som totiž odišiel spolu so Štefanom Budajom,Paľom Ugrošom a Cupákom do Francúzska za prácou. Keď som sa po piatich rokoch vrátil, vstúpil som do komunistickej strany a aj preto som sa bál, že by ma zavreli.“ • A počas Slovenského štátu? „Opäť som sa bál, z toho istého dôvodu. Za komunistov sa vtedy považovali väčšinou Česi...“ Na záver rozhovoru na otázku, čo by ešte mohol dodať, Jozef Haronik povedal: „Prisahám na to, čo som videl. Vyberte si, či mám pravdu ja, alebo niekto, kto má falošnú pravdu.“

Po zverejnení týchto slov v roku 1993 som sa dočkal slovných útokov dokonca v tlači, že svoje teórie o možnej Štefánikovej vražde staviam na výpovedi pastierika kráv. Nielen ja som však pochyboval o nešťastnej náhode, ktorou sa vysvetľuje Štefánikova tragédia. Mnohí leteckí odborníci mi potvrdili, že výsostné znaky zo zeme nebolo vidieť, ako tvrdila antipropaganda s tvrdením, že si vojaci poplietli výsostné znaky Talianska s maďarskými a preto sa v Bratislave 4. mája 1919 na Štefánikove lietadlo strieľalo. To, či ide o nepriateľské lietadlo, sa zisťovalo podľa  jeho tvaru vo vzduchu a Maďari nemali dvojmotorové a dvojtrupové lietadlo, akým bol stroj Caproni, ktorým priletel Štefánik. Vojaci v tom čase vedeli, že je to Caproni a teda, že je to talianske a nie maďarské lietadlo. Dostali však príkaz strieľať.

Dočkal som sa však zadosťučinenia. Matica slovenská  totiž v roku 2005 vydala významnú knihu podporujúcu moje tvrdenia. Napísal ju Emil Karol Kautský a volá sa Kauza Štefánik - Legendy, fakty a otázniky okolo vzniku Česko - Slovenskej republiky. Autor je austrálsky Slovák a moje dovtedajšie zistenia publikované na Slovensku nepoznal. A dospel k rovnakým záverom. Pritom mal to šťastie nahliadnuť aj do Masarykových archívov. Bol tam vlastnou rukou Masaryka napísaný dôležitý záznam, o ktorom sa vo verejnosti nevedelo. Našiel ho v Masarykovom archíve v Prahe - Karlíne, v kartóne MA 14-Osoby, fascikel Štefánik, kde sa píše: „Štefánik měl plán, že by po svém návratě z Francie domů se stal vicepresidentem Slovenska.“

Táto informácia od Kautského dopĺňa informáciu generálovho synovca Pavla Štefánika, podľa ktorého, ak by sa M. R. Štefámik postavil na zadné, tak by za ním stálo 800 000 legionárov v Rusku! A to bola významná sila, ak si uvedomíme Kautského informácie z obdobia vzniku ČSR, keď bol aktuálny spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou nad ochranou novej československej republiky. Taliansko aj Francúzsko chceli zo vzniku ČSR ťažiť, ako to Kautský dokázal podľa dobových dokumentov a sporili sa o vojenský vplyv. No a Kautský podrobne zdokumentoval aj spor medzi Štefánikom a Benešom tesne pred generálovým návratom na Slovensko.

Štefánik chcel dodržať svoje slovo a trval na vojenskej ochrane Talianska, hoci bol francúzskym generálom a Francúzi si od  ČSR veľa sľubovali vďaka tomu, že vznikla s ich pomocou. A tento spor vtedajších európskych veľmocí, v ktorom Beneš s Masarykom podporovali zväčšovanie francúzskeho vplyvu, chcel Štefánik riešiť po svojom. Ako sám Masaryk priznal, chcel sa vyhlásiť za viceprezidenta. Štefánik koketoval aj s monarchiou. Preto vznikla úvaha, či sa nechcel vyhlásiť za prvého slovenského kráľa, keď sa zasnúbil s markízou Benzoni, ktorá pochádzala z rodu savojských - talianskych kráľov. Preto dôvody na odstránenie Štefánika mohli mať aj mocnosti a ich vplyvné tajné služby.

Ďalšou nespornou výhodou Kautského knihy je,  že vyvracia blud, ktorý o Štefánikovej smrti vypustil do sveta Jozef Husár vo svojom diele. Kautský vysvetlil tzv. čiernu skrinku, ktorá sa našla v podobe zápisníčka. Doňho účastníci Štefánikovho letu zapisovali svoje vety. Pomocou zápisníka sa dorozumievali, lebo vo vzduchu sa nemohli rozprávať v starom nekabínovom lietadle, kde bola teplota pod bodom mrazu a fičal vietor. Tieto zápisky vznikli v inom čase, než si myslel Husár. Kautský to technicky v knihe zdôvodnil zostavením presnej mapy, kde všade nad Bratislavou lietadlo videli svedkovia z vojenskej vyšetrovacej komisie a v akom čase. V zápisníku je veta: „Mali sme pristáť vo Viedni“.

A spomína sa tam poškodené výškove a smerové kormidlo. Z toho Husár usúdil, že Štefánik letel s poškodeným lietadlom už od Viedne a preto havaroval v Bratislave. Pravdu dokázal Kautský, ktorý zmapoval všetky vyjadrenia známych svedkov z vojenskej vyšetrovacej komisie zriadenej Masarykom pod vedením generála Čečeka a dokázal pomocou mapy, že Štefánikovo lietadlo nepriletelo nad Bratislavu poškodené. Inak by nemohlo lietať hore - dolu nad Bratislavou a snažiť sa vyhnúť paľbe vojakov a nájsť miesto na pristátie. Pritom Čečekova komisia vyšetrovala udalosti priamo po ich vzniku 4. mája v roku 1919, teda vypočúvali a to veľmi prísne vtedajších svedkov. Takže vojenské záznamy musia byť presné. Keby prilietalo lietadlo poškodené, nelietalo by ponad Bratislavou taký dlhý čas, ale šlo by priamo na pristátie bez manévrovania vo vzduchu, lebo by manévrovať vôbec nemohlo.

Ďalej Kautskému potvrdili technici poznajúci lietadlá značky Caproni, že rádiový drôt, ktorý mal kormidlo poškodiť a zablokovať, musel byť z prestrelený, nemohol sa odtrhnúť sám nad Viedňou a poškodiť lietadlo. Keby sa to stalo, muselo by lietadlo okamžite pristáť vo Viedni a do Bratislavy by ani nedoletelo, čo takisto Kautskému potvrdili leteckí odborníci na typ Caproni. Teda veta, že mali pristáťvo Viedni sa viazala na streľbu z rôznych kútov Bratislavy znemožňujúcu pristátie lietadla a nie na poškodené kormidlo, ktoré bolo poškodené následne až nad Bratislavou, lebo inak by Caproni nemohlo toľko manévrovať vo vzduchu, ako priznávali samotní svedkovia Masarykovej vyšetrovacej komisii.

No a nakoniec samotná komisia potvrdila známe vyjadrenia Michala Lechtu z Ivánky pri Dunaji, že na Štefánikove lietadlo sa nad Bratislavou strieľalo zámerne. Masaryk výsledky tejto komisie poznal. Vedel, že je to pravda overená priam o ním menovanou komisiou. A pravda je aj tá, že Vavro Šrobár ako minister pre správu Slovenska vedel, že 4. mája priletí Štefánik a aj napriek tomu odcestoval z Bratislavy a šiel do Skalice sadiť lipu, čo bol riadny nezmysel. Zjavne sa vyhýbal tomu, aby bol v Bratislave v deň, keď mal Štefánik zomrieť. Možno náš prvý slovenský kráľ. V každom prípade obeť.

Pravdu o páde generála Štefánika  nemôžu priniesť záhrobné vyjadrenia od ľudí, ktorí neboli vo vtedajšej vojenskej vyšetrovacej komisii. Janin uviedol len svoj osobný názor, pričom ho mohol uviesť z viacerých dôvodov. Mohol tejto predstave vďaka vlastnému pokročilému veku uveriť, ale mohol mať i vlastný zámer, aby história ani v budúcnosti nepotvrdila škaredú teóriu vraždy. Viac svetla do tejto záhady môže priniesť len exhumácia Štefánikových pozostatkov. A o tú by malo ísť rovnako všetkým historikom, ako aj všetkým Slovákom. Kultúrne národy svetavďaka exhumáciám svojich velikánov dopĺňajú biele miesta  v ich dejinách. exhumácie robili Francúzi v prípade Napoleóna, ale aj Česi vo viacerých prípadoch ich predkov. Je na čase, aby sme s nimi začali aj my.

 


Stanislav Háber
http://www.slovenskyrozhlad.sk/images/09-08.pdf

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap