PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

Vojna a stredná trieda

Rubrika: bez prekladu 2008

 



Americký autor Michael Zweig v marcovom vydaní časopisu "The Nation" píše:
"Vláda zaobchádza so svojimi vojakmi podobne, ako väčšina korporácií so svojimi zamestnancami ako s neviditeľným, znevažovaným prostriedkom, ktorého sa v prípade potreby možno ľahko zbaviť a ktorý pritom používajú v prospech záujmu, stojaceho v priamom protiklade k ich vlastnému záujmu. Príslušníci ozbrojených síl pochádzajú zväčša - a to neúmernou mierou - z pracujúcej triedy a z vidieckej Ameriky, kde nie je dostatok príležitostí na uplatnenie sa. Náborové strediská verbujú v rámci "ekonomického náboru" mladých ľudí z týchto komunít, ktorí sa armáde upisujú kvôli tomu, aby získali pracovné zručnosti, pracovnú skúsenosť a mali možnosť vzdelávať sa, keďže toto v ich civilnom živote chýba.   

Vojakov nútia zostať v armáde aj po uplynutí vopred dohodnutej doby. Väčšina z nich však o takejto možnosti vopred ani nevie a to sa jasne ukázalo po zintenzívnení vojny v Iraku, kedy 50 000 príslušníkov donútili zostať v armáde aj po uplynutí dohodnutej doby. Rozhorčení vojaci a ich rodiny sa obrátili na súdy, ale tie rozhodli v ich neprospech.

V civilnej ekonomike každý piaty riadny zamestnanec musí povinne robiť nadčasy; zamestnávateľ od nich automaticky vyžaduje, aby v práci zostávali aj po uplynutí pracovného času. Mnohí zamestnanci radi robia nadčasy kvôli zárobku, ale nepáči sa im, keď im ich nasilu vnucujú, zvlášť keď to narúša rodinné plány alebo sa kvôli tomu potom cítia telesne, či mentálne preťažení. I keď povinné predlžovanie vojenskej služby má ďalekosiahlejšie následky, princíp je ten istý. V oboch prípadoch sa vôbec neberie ohľad na potreby pracovnej sily a na očakávania pracujúcich ľudí, ktorí si pre seba želajú mať aj život mimo kontroly svojich zamestnávateľov.

Mladí sa často mylne nazdávajú, že tréning v armáde automaticky povedie k civilnému zamestnaniu rovnakej úrovne; že počas služby v armáde môžu zadarmo vyštudovať vysokú školu a potom v civile dostať adekvátne zamestnanie. Takisto ich lákajú odmeny za podpísanie, ktoré sa mladistvým pred náborovými stolmi musia zdať ako štedrý dar z neba. Keď však naverbovanec utrpí zranenie v boji hneď na začiatku, armáda mu odopiera vyplatiť benefity, zaužívané pri riadnom odchode z armády a tvrdí, že peniaze už predsa dostal. Takíto oklamaní mladí ľudia sa potom často spájajú s veteránmi, ktorí tiež majú čo povedať o tom, ako zle s nimi armáda zaobchodila a spoločne navštevujú verbovacie strediská a snažia sa ľahkomyseľných mladistvých poučiť, aby nespadli do pasce falošných sľubov.

Túto prax falošných sľubov možno rovnako pozorovať aj v civilnom živote. Korporácie sľubujú miestnym a štátnej vláde, že v komunite postavia továrne, čím zabezpečia pracovné miesta. Na základe toho potom dostanú subvencie od vlády v podobe vybudovania ciest na štátne trovy alebo inej infraštruktúry, rôznych daňových výhod na vlastníctvo dotyčnej korporácie alebo na jej zisk, často dokonca aj priamo istú sumu. Ale po obdržaní subvencií sa veľakrát stáva, že korporácia slovo nedodrží. Nevytvorí žiadne nové pracovné miesta a napokon sa z komunity odsťahuje.

Keď sa pracovné miesta vytrácajú, zamestnanci majú nárok na podporu v nezamestnanosti. Ale v posledných 35 rokoch sa tieto programy všade okresávajú a pre väčšinu sú už teraz nedostupné. Len asi 35 % nezamestnaných sa v praxi kvalifikuje na podporu v nezamestnanosti.
V armáde zase možno pozorovať priepastné rozdiely vo vyplácaní benefitov pri odchode vojakov z aktívnej služby. Vlaňajší škandál okolo Waltera Reeda krajinu šokoval, ale veteránske organizácie sú často nútené zmieriť sa s obmedzovaním finančných prostriedkov. Podobne ako korporácie bojujú, aby nemuseli vyplácať kompenzácie zraneným zamestnancom, armáda zase mnohým postihnutým vojakom upiera adekvátnu liečbu."

Autor ďalej píše, že pracujúci Američania a ich odborové zväzy v posledných rokoch zorganizovali hnutie, v rámci ktorého sa dožadujú, aby sa americkí vojaci okamžite vrátili domov a všetci dostali plné veteránske benefity. Chcú, aby sa finančné prostriedky presmerovali tak, aby slúžili ľudským potrebám. Ale koľké roky už pracujúci občania sveta organizujú podobné hnutia, vychádzajú do ulíc a demonštrujú za svoje práva? V niektorých prípadoch sa im načas podarí uspieť, ale len čo sa naskytne príležitosť, vláda ich o tie urputne vybojované práva pripraví. Pretože vláda každého štátu, to nikdy nie sú "zástupcovia ľudu", ako si ľudia naivne myslia. Každá vláda sa zatiaľ vždy prejavila ako poslušný sluha tých najbohatších. A záujmy a ciele najbohatších sa nikdy nemôžu zhodovať so záujmami tých, čo na nich za babku pracujú.

Dr. R. J. Rummel v knihe "Death by Government" píše: "Počas prvých 88 rokov tohto storočia takmer 170 miliónov mužov, žien a detí zastrelili, dobili na smrť, umučili, dobodali, spálili, vyhladovali, usmrtili zamrznutím, rozmliaždili či upracovali na smrť, zaživa pochovali, utopili, obesili, zbombardovali alebo nejakým iným spôsobom zabili vlády, ktoré takto privodili smrť neozbrojeným, bezmocným občanom a zahraničným príslušníkom. Zomrelých takýmto spôsobom môže byť pokojne aj 360 miliónov. To je akoby náš druh zdecimoval moderný čierny mor. A to sa naozaj aj stalo, ale ten má na svedomí MOC, nie bacil."

Ale aj moc sladko chutí - a je nákazlivá. Takým bacilom sa rýchlo nakazia aj chudobní. Nakazili sa ním aj bývalí komunistickí predstavitelia. V "socialistických" štátoch sa rýchlo zrodila nová oligarchia - bohatá elita, ktorej z čižiem trčala slama, ale vedeli sa hrať na pánov lepšie, než stará aristokracia. Ľudia sa teda musia naučiť rozlišovať, kto má predpoklady byť naozaj ich zástupcom; kto je poctivý, čestný a spravodlivý a nikdy nezradí svoje korene. Nedať sa zaviesť falošnou maskou a planými politickými predvolebnými sľubmi.

Thomas Jefferson kedysi napísal: "Medzi ľuďmi sa vyskytuje prirodzená aristokracia. Možno ju spoznať podľa cností a nadaní." Takých zatiaľ málokedy možno nájsť na kandidačných listinách, pretože by medzi tou vlčou garnitúrou príliš trčali. Ale istotne by sme vedeli takých medzi sebou nájsť a presvedčiť ich, aby sa na to dali. A keby sa k takému kroku odhodlali ľudia všade, na všetkých stranách, pomery by sa rýchlo zmenili k lepšiemu.


Mária Sepešiová
komentár k článku Michaela Zweiga v časopise "The Nation"
http://www.thenation.com/doc/20080331/zweig

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap