PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

Slobodní Slováci

Rubrika: Slovensko 2008

 

 

(Neznámi Európania so starým rodokmeňom)

            Je načase, aby sme konečne vyšli z tieňa, ktorý nám „nezištne“ zaobstarali naši susedia, veľmi často aj s našou pomocou, a predstavili sa. Nie hulvátskym pokrikom, pred ktorým sa zatvára okno, ani mdlým a stíšeným hlasom, ktorý je neustále v strehu za novým smerom vetra. Predstaviť sa treba plným menom a zvučným hlasom. Aby bolo vidno, že sa nemáme za čo hanbiť a že sme tu. Ešte to prirodzene potrvá, kým budeme všetci slobodní a sebestační. Chce to ešte trochu práce a trpezlivosti.

Nikdy nie je ľahké vystrábiť sa z dômyselne pripravovanej, no zároveň živočíšne nenávistnej genocídy, akú muselo prežiť Slovensko koncom XIX. a takmer celé XX. storočie. Ale sluhov a mankurtov ubúda každým dňom. Zároveň sa chceme priznať, že aj my chceme pracovať na budúcnosti Európy. 

Nielen naši susedia majú nečisté svedomie. Vykynožovanie a genocída sa tiahne celými Európskymi dejinami ako nečistá niť krvavočervenej farby. My však chceme nadviazať na inú Európu. Na tú, ktorej Gréci dali múdrosť, Rimania poriadok, Kelti obrazotvornosť, Germáni štýl a Slovania – štvrtý rozmer. Na Európu kresťanskú, kde hlavným príkazom je láska k blížnemu a pochopenie. Náš zvláštny prínos by možno mohol byť ten, že pripomenieme Európe jej sedliactvo. A úprimnosť dedinčana, čo je len malebný pendant čestného slova aristokrata. Náš prínos, nech je akýkoľvek, bude primeraný našim silám a schopnostiam. No Európa budúcnosti musí niesť aj naše meno a naše gény.
Takže – kto sme?

I. UMELCI

1.         Predovšetkým – sme umelci. Len umelci môžu byť zakladateľmi, keď všetky roztrieštené živly a sily, ktoré sa nedajú premôcť, uvádzajú do harmónie a výrazu. Ako umelci sa radujeme z hudby veselej aj smutnej, z čistých vôní, kultivovaných chutí a z prirodzených farieb, z ktorých spoluvytvárame náš každodenný život. Chuť drobnej nezrelej višne vieme rovnako vychutnať ako do úsmevu rozkrojený melón. Preto sme aj vlastenci. Veríme, že každý národ má svojskú chuť a zafarbenie, ktorými skrášľuje a obohacuje svetadiely. Nie sme však fanatici, pretože na rozdiel od umeleckého zanietenia srdca, fanatizmus mozgu len roztrasie ruku a skalí zrak, ktorý umelec potrebuje na vzdávanie holdu zázračnosti života. Ani rasisti, pretože rasizmus umenšuje človeka na ten najnižší, biologický menovateľ. Sme proti každému pozitivizmu, ekonomickému aj vedeckému, milujeme svoje predsudky, pretože majú hlboké a čarovne rozvetvené korene. Nechceme byť ani nervózne sa obzerajúci nomádi, ani bezdomovci s vyhasnutými očami – trpko nežná láska k domovine nám otvára tie perspektívy, ktorými dýcha umelec.

2.     Na samom počiatku bolo slovo, logos. Všetok logos má svoje usporiadanie od Stvoriteľa, každé slovo má svoju farbu, ktorú mu Stvoriteľ dal skrz národy. Ako umelci a zároveň filozofi, milujeme svoj dôležitý nástroj – svoju reč. Jazyk je tvár a svedectvo národa. Človek prehovára, keď odpovedá reči, v ktorej je zakotvený. Každá reč je remeselníckym stolom na zvládnutie každodenných úloh a zároveň chrámom, kam prinášame výsledky našej práce. Vedia to aj naši úhlavní nepriatelia a preto dodnes chytrácky podkopávajú používanie slovenčiny na každom kroku.

3.         Keďže sme umelci, sme dôverčivo úprimní – milujeme nadpozemský presah a koríme sa pred zázračným. Preto sme kresťania. Jedného z našich veľkých učiteľov, Nietzscheho, sme na jeho výslovné želanie opustili, aby sme našli seba. Predovšetkým, sme katolíci – gestom, rozmarom, povznesením a radosťou, aj keď nemusíme byť všetci katolíkmi krstom. A spolu s Klementom Alexandrijským hovoríme o dvoch starých zákonoch kresťanstva – o hebrejskom písme a o gréckej filozofii. Temné a nadzemské dunenie Jehovovho hnevu podané delikátnou stredomorskou filozofiou. Ako kresťania prenášame to, čo jatrilo obrazotvornosť a umožňovalo transcendentné prežívanie už od pohanských čias. Náboženstvo je vďačnosť. Milujeme umelecky stvárnené obrady, keď ľudská každodennosť sa stavia naroveň najväčším umeleckým počinom. Človek sa otvára súcnu, povznáša sa a aspoň na chvíľu sa život stáva sviatkom, aby v nás potom táto radosť doznievala aj pri najťažšej práci. Aj naše umenie je tu hlavne na to, aby sme čo najvznešenejšie vyjadrili vďaku a aby sme sviatky povzniesli do najvyšších umeleckých sfér. Veď načo by nám bolo umenie, keby sme nemali sviatky? Ladislav Hanus hovorí o liturgii ako o najväčšom kultúrnom diele ľudstva a každé popretie svätosti považuje za niečo buržoázne priemerné. Majestátnosť a všesila Stvoriteľa k nám nemôže prehovárať v usoplených sektách, cez kupčíkov módneho ezoterického tovaru či cez obmedzencov vzbury za každú cenu. Omša nemôže byť niečo ako meštiacka debata zo susedom, musí to byť mystérium, ktoré povznáša aj nenapodobiteľnou latinčinou. My umelci však rovnako milujeme spev malého vtáčika, či kresbu zoschnutého listu, cez ktorú nám Boh vysiela svoje signály už od nepamäti. Každý, kto voľakedy vyznával a miloval antických bohov, prirodzene prešiel ku kresťanstvu. Kto navštívil Grécko, vie o čom hovorím.

4.         Nevýslovne trpíme súčasnou redukciou človeka na tovar. Globálnej moci korporácii už iba taká organizácia ako Katolícka cirkev môže nasypať piesok do ich mohutného súkolia, ktoré riadi ozaj barbarský boh Mammon. Ako katolíci – od gréckeho „kata holos“ – cítime zodpovednosť za všetkých, nevydeľujeme sa, nevytvárame mafie, ani nevyrátavame svoje krivdy od mladších bratov. Podobenstvo o skale, ktorá musí vytrvať, nebolo nikdy tak aktuálne, ako pri súčasnom generálnom útoku zo všetkých strán.

5.         Ako umelci sme bytostne spätí so zmyslovým, so zemou a preto radšej rozprávame o duši a o kultúre, ako o intelekte a civilizácii. To len súčasné náboženstvo praxe a zisku bezhranične vyznáva civilizáciu a mesto. Pre nás nie je problémom žiadna inakosť, pokiaľ sa sama nechce prehlásiť za jedine správnu. No práve toto sa teraz deje. Netolerancia, každodenne násobená miliardami strán novinového papiera, slávi najväčšie orgie v histórii. Tragické je, že na presadzovanie svojich fundamentalistických cieľov má všetky mysliteľné prostriedky a páky. Našou typickou chybou romantických umelcov, za ktorú sa ale veľmi nehanbíme, je, že aj keď politizujeme, politizujeme pre umenie a radosť  a nikdy nerobíme umenie pre politiku.

6.      Aj keď umelci nebývajú najpraktickejší, vyšší vkus od nás chce aj konkrétne činy. Napríklad, aby sme si konečne vydobyli aspoň jedny noviny či časopis, kde nesmrdia všetky slová od titulkov až po tiráž. Aby sme sa aspoň občas mohli vykúpať v pár čistých slovách, aby sme sa mohli medzi sebou rozprávať aj na diaľku, nielen po malých skupinkách. Stále musíme mať na pamäti, že už starí kolonizátori domorodcom vždy ako prvé zobrali -  tamtamy.

7. Pripájam pár slov, ktoré najviac smrdia umelcom:
politická korektnosť
multikulturalizmus
globalizácia
ateizmus
analytik
kominterna
a ak ste si ešte doteraz nezapchali nos, tak teraz určite:
. týždeň.

8. Na doplnkové čítanie uvádzam obľúbenú jedenástku umelcov:
Herakleitos
Johanes Duns Scotus
Jules Barbey D'Aurevilly
Samuel T. Coleridge
Charles Baudelaire
Gilbert Keith Chesterton
Ezra Pound
Eugen Fink
Gottfried Benn
Kurt Vonnegut
Jozef Cíger Hronský.

   II. ARISTOKRATI

1.         Aj preto, že sme aristokrati, sme Slováci. Len sluha nemá vlastnú farbu, jeho livrej vždy nosí pánove farby. My svoju farbu hrdo priznávane. Stáť na strane slabého a ponižovaného Slovenska je vecou cti každého poriadneho chlapa. Sme dokonca pyšní na to, že veľký hráč s osudmi nám tak dôveruje, že nám dal do rúk také slabé karty. Aspoň môžeme ukázať svoje schopnosti a chuť do hry.

2.     Tí, čo stoja prirodzene vpredu, sa musia vždy sami ustanoviť za aristokraciu – nielen aristokraciu ducha, ale za aristokraciu s celou váhou svojho zástoja v spoločnosti. Najmä v zlomových obdobiach, keď stará aristokracia je rozprášená nepriateľom, alebo zdegenerovala. Aristokraciu nemôžu ustanovovať ľudia nižší ako ona sama, žiadni sluhovia a ani cudzinci – tí ustanovujú iba satrapov. Sme za udržanie starej gréckej miery polis vo všetkých proporciách. Dosť bolo pomýlených boľševických teórií o našom vrodenom plebejstve. Také niečo mohlo skrsnúť len v hlavách majstrov pokroku, ktorí boli už len krôčik od toho, že rozkazovali vetru, dažďu... Skúste však rozkázať mlieku, aby nemalo smotanu. Ladislav Hanus naopak vraví o vnútornej vznešenosti a šľachtickosti slovenského ľudu. Nepoznám krajší a harmonickejší prípad, ako keď sa vydarí slovenský aristokrat. Pretože ozajstný aristokrat vzniká pod dlhým a tvrdým tlakom.

3.         Aristokrat sa nikdy nezníži k tomu, aby zaprel svojich predkov. Naši otcovia a dedovia v dobrej viere vzdorovali osudu tak, ako im to ich skromné možnosti dovolili. Budeme radi, ak aspoň sčasti dokážeme nadviazať na ich úsilie. Svojim spôsobom sme im vďační aj za ich chyby, aby my sme sa ich už mohli vyvarovať. Ozajstný šľachtic si ctí tradíciu, svoje korene a nezakladá po každých prehánkach nový rodokmeň. Ani rodinné portréty svojich predkov nezvesí zo steny len preto, že sa nepáčia krivozrakému susedovi.

4.         Aristokrat si váži sám seba a zároveň uznáva prirodzenú dôstojnosť každého človeka. Žiadne abstraktné „ľudské práva“. Tie si každý musí vybojovať sám – každý deň a na svoju mieru. S Coleridgeom vravíme, že ľudí treba vážiť, nie rátať. Až vtedy je možná spravodlivosť. Uznávame prirodzenú nerovnosť ľudí. Aristokrat však vie, že aj on je len funkcia obce, aj keď tá najvyššia, a cíti prirodzenú zodpovednosť aj za tých najposlednejších. Je solidárny so všetkými, čo sa nevzdali svojej ľudskej dôstojnosti. Až s nimi tvorí celok a telos obce.

5.         Peňazomenci nemajú radi dôstojnosť, pretože tá sa na rozdiel od abstraktných práv nedá nijako prakticky merať. Navyše smrdí im kadidlom. Ľahkomyseľné narábanie s dôstojnosťou je typickým znakom ľudí, ktorí ju sami nemajú a tak ani nevedia, načo by im bola. Našim ideálom nie sú ani tony spotrebného tovaru, ani milióny ľudí premenené na spotrebný tovar. Proti individuálnemu egoizmu kupčíkov staviame rodinnú a národnú hrdosť. Zbohatlík, sediaci na žochoch peňazí v zabarikádovanej vile nie je aristokrat ani elita, ale neforemný a nezdravý vred bez akýchkoľvek proporcií. Takéto postavy vyjadrujú viac orientálne ako európske spôsoby. V Európe odjakživa patrilo k dobrému tónu veľké peniaze skôr minúť ako nahrabať. Zároveň si však treba uvedomiť, že je to výsledok zlyhania aristokracie, teraz aj v minulosti. Prílišné uprednostňovanie majetku je v rozpore so životom v komunite – a iný život neexistuje. Pre aristokratického estéta je každá neforemnosť odporná, tak ako pre filozofa.

6.         Jedna z najdôležitejších úloh aristokracie dneška je, oprášiť slovo česť. A predovšetkým: čestné slovo. Spravodlivosť je ten najvyšší božský a ľudský zákon každej obce. Vždy sa presadzovala skôr žitým jednaním ako písanými zákonmi. Zákony môžu byť akokoľvek nepredstaviteľne prísne, za krádež jablka môže byť trest smrti a každú zmluvu môže vypracovávať a podpisovať stovka právnikov – ak neplatí čestné slovo, neplatí NIČ. Spravodlivosť je v troskách. A v takej spoločnosti sa nedá prirodzene žiť, tak ako sa nedá stavať na bahne. Taká spoločnosť musí neodvratne dospieť k svojmu zániku, či stať sa korisťou silnejšieho. Cnosť a česť je privilégiom aristokratov a zároveň zornička, ku ktorej smerovať musí byť cieľom každého človeka, ktorý nechce zostať v kloake.

7.         Sedem slov, ktoré najviac smrdia aristokratom:
rovnosť
pokrok
ľudské práva
sociálna demokracia
liberalizmus
slobodomurárstvo
masmédiá.

8.         Keď si aristokrat dobre zamieša karty, spriaznená náhoda mu z nich väčšinou vytiahne túto jedenástku na čítanie:
Tukydides
Joseph de Maistre
Edgar Allan Poe
Alexis de Tocqueville
Ambrose Bierce
Leonid Andrejev
Ralph Waldo Emerson
William Butler Yeats
Jukio Mišima
Cioran
Ladislav Hanus.

III. FILOZOFI

1.         Keďže prirodzene máme radi múdrosť, neuprednostňujeme žiadne filozofické náuky. Nám stačí to, čo už Alkuin považoval za základ filozofovania: prava corrigere, et recta corroborare, et sancta sublimare. (Krivé narovnať, rovné posilniť a sväté povzniesť.) Nechceme filozofovať ani pozitívne, ani pozitivisticky. Ani hre našich afektov nechceme vravieť myslenie, tak ako nechceme vypľúvať zo svojich úst nestráviteľné chuchvalce, ktoré nám tam niekto vopchal, kým sme spali pri televízii. Nechceme byť ani kupčíci s mechanickými konštrukciami, zostavenými v bezvetrí pracovne, ktoré sa medzi živými ľuďmi vždy s hrkotom rozsypú. Naše drobné výdobytky a náhodné objavy nechceme vydávať za reč Všehomíra. Chceme ich iba využiť na zobývateľnenie každodenného života. Tak ako Alkidamas si myslíme, že filozofia má byť hradbou zákonov. Vieme, že siedmi mudrci staroveku boli všetci aktívni v politike a svoj rozum dávali v prospech svojich blížnych. Aj to, že nie sme bohatí, už raz a navždy za všetkých filozofov vyriešil jeden z nich, Táles, takže sa už nemusíme ostýchať. Preštudovali sme tých najmúdrejších filozofov všetkých čias, aj najpôsobivejších špekulantov a sofistov, aby aj s ich pomocou sme zistili, že jednoduché, s dôverou vyslovené slová našich rodičov a inštinkt sú viac ako celé filozofické knižnice. To hlavné, čo sme si odtiaľ ponechali, je antická pochybnosť v rozvážnosti a stredoveká kresťanská pokora v láske. Rozum je pre nás otvorenosť voči základom bytia a láska k všetkému. Myslenie berieme ako pokoru otázky.

2.         Našim vysvedčením je, že také násilie proti zdravému rozumu ako bol komunizmus sa u nás mohlo presadiť iba násilím fyzickým. Na troskách osvietenstva, ktoré  prinieslo iba orientálne zotročenie a aziatske hory mŕtvol, chceme pomôcť obnoviť staré základy Európy. Namiesto zatuchnutých slov „rozum, pokrok, ľud“, plných nevypáchnutého jedu, uprednostňujeme slová ako tradícia, inštinkt, zodpovednosť, solidarita, dôstojnosť. Hlásanie pokroku je len blúdenie do neobývateľných končín, kam nás vedú ľudia, ktorí nevedia žiť tu a teraz.

3.         Najväčším nepriateľom, ba priam popretím každej filozofie je intelektuálna nepoctivosť voči sebe. Na tejto nečistotnosti stoja všetky ideológie, je to ich výživná pôda. Jednu z najväčších háld tohto odpadu tvorí slobodomurárstvo. Toto gnostické učenie, podopreté heverom hegeliánskej objektívnej pravdy nám tu zanechalo ešte osvietenstvo. No na rozdiel od odpadu, čo tu zanechal priemysel vo veľkých, každému viditeľných haldách, tento odpad sa snažia ukryť a myslia si, že ho nikto nevidí. Tento druh obmedzenosti môže samozrejme fungovať iba tajnostkársky a v tme, pretože denné svetlo by ho spálilo na málo voňavý dym. No za chvíľu budú musieť zachovávať ešte väčšiu tajnosť a viac sa skrývať, pretože postupne im hrozí to najhoršie čo existuje v duchovnom svete – všeobecný výsmech. To však neznamená, že už nie sú nebezpeční. Aj taká ozruta, odetá v kožušine, môže byť akokoľvek na smiech, no ak si nedáte pozor, jej rana kyjakom vám môže riadne ublížiť.

4.         Božský zázrak bytia je ďaleko nad ľudský pozitivistický mozog, ktorý je len jeho nepatrnou čiastkou. Veď už celé naše  telo je zázrak. Absolútna historická jedinečnosť našej doby je afilozofické potláčanie náboženstva a transcendentna. V nijakej civilizácii, v žiadnom úseku ľudských dejín ešte človek neklesol tak nízko, aby na hlavný oltár vyzdvihol iba seba samého. Aj preto chceme pomôcť prinavrátiť Európu jej koreňom.

5.         Náš cieľ – všetko čo chceme, je, živiť skromnú nádej, že za nami zostane preložených pár slamiek do dobrého smeru – ak sa nám ho podarí uhádnuť. Aby tí, čo prídu po nás, mohli preložiť ďalšie slamky a ak budú silnejší, aj pár polienok, aby sa menej potkýňali. Nič viac. Určite nechceme za sebou zanechať kopy jedovatého odpadu, ani gigantickú skládku nepotrebného haraburdia, akú nám tu zanechali humanisti.

6.         Aj keď sa občas podobáme pavúkom, aj keď sme už povymetali tie najzaprášenejšie kúty knižníc, ešte stále sme popri filozofoch nadostač umelci a aristokrati, aby sme milovali to, čo už Herakleitos vedel že najviac oslobodzuje a najviac sa vznáša k majestátu a k blízkosti Stvoriteľa – hru. Nekonečne pospletané siločiary sveta sa ani ináč zvládnuť nedajú, ak nechceme uviaznuť v močiari kalných nálad a chtivostí, ktoré sú vždy tak neuveriteľne blízko... Ariadnina niť má vždy obrysy labyrintu. Hra je naša tvorba, nevinnosť, ktorou sa vzťahujeme k celku.

7.         Napriek tomu, že sa vraví - všetko pochopiť znamená všetko odpustiť - aj filozofi majú slová, ktoré im neznesiteľne smrdia:
humanizmus
osvietenstvo
pozitivizmus
marxizmus
freudizmus
feminizmus
antidiskriminácia (ale to už ani nezasmrdí, pretože každý subtílnejší filozof sa  z toho v sekunde povracia) 

8.         A ešte obľúbená jedenástka: upozorňujem, že nie je celkom totožná s jedenástkou filozofov z programu Monty Python’s Flying Circus:
Aristoteles
Edmund Burke
Fiodor Michajlovič Dostojevskij
Oswald Spengler
Carl Schmitt
Michel Foucault
Arnold Gehlen
Jorge Luis Borges
Eric Voegelin
Martin Heidegger
Štefan Polakovič

IV. BOJOVNÍCI

1.         Najdôležitejšou hodnotou umelcov, aristokratov a filozofov a zároveň nutnou podmienkou ich existencie je sloboda. Od vekov platí, že všetky najvzácnejšie veci si človek musel ťažko vydobyť. Ešte viac to platí o slobode, pretože tú si každý môže dať iba sám, je to jej zákon. Preto sme nutne aj bojovníci. Nechceme abstraktnú slobodu vymyslenú chudokrvnými pavúkmi slov, ktorí nás chcú spútať svojimi výkalmi. Chceme slobodu slovenskú a európsku. Tukidydov pojem slobody je hádam to najvzácnejšie, čo Európe odkázali starí Gréci.

2.         Pri boji za našu slobodu chceme zároveň pomôcť Európe v boji proti modernému úpadku zapríčinenú gnostikmi a počtármi. Na to potrebujeme nástroje starej Európy. V súčasnosti už musíme niektoré hľadať priam archeologicky, spätne ich vydobýjať zo zabudnutia. Prvý z takýchto osvedčených nástrojov je rodina. Je to nielen „zabezpečená obrana“ a útočisko bojovníka, zároveň je to aj jeden z cieľov, za ktorý bojuje. Okrem kňaza, ktorý má svoje vznešené úlohy, každý dospelý človek, ktorý nemá deti a s nimi aj ich prirodzený útulok – rodinu, je na svete iba hosťom. Ten nikdy nespozná najväčšie tajomstvá ani krásy života, s jeho radostnými aj bolestnými zákutiami. Zároveň je dlžníkom, ktorý sa vyhýba splácaniu.

3.         Najstaršie zachované vety z úsvitu Európy – poznaj sám seba a ovládaj sa, sú najdôležitejšie vety každého bojovníka, pretože nemáme ťažšie zdolateľných a nebezpečnejších nepriateľov, ako sme my sami.

4.         Sme národ kultúry, obrábania pôdy, no naša sloboda nás naučila, že rovnako dôležitý ako pluh je meč. Prekovať meče na pluhy je jedno z najlživejších a najhlúpejších hesiel histórie. Zároveň vieme, že každý boj vyžaduje veľa práce, ba veľmi často je práca ešte ťažšia ako boj. Aj v minulosti bojovníci strávili viac času stavaním pevností, dobýjacích strojov, triér či kopaním zákopov, ako šermovaním alebo vypúšťaním dávok zo samopalov. To, že nám nechýba chuť do tvrdej práce, dokazujeme práve teraz, keď žijeme v obkľúčení nepriateľskými šíkmi a masmédiami. Kým oni majú na kopanie zákopov všetku najmodernejšiu techniku, my si musíme vystačiť s poľnou lopatkou. Napriek tomu tie najhlavnejšie zákopy ešte stále zvládneme vykopať. Len nás to stojí zbytočne veľa síl, ktoré zatiaľ nemôžme „odveliť“ na budovanie.

5.         Aj keď neveríme na bezkonfliktnú budúcnosť, ani náš boj proti súčasnej presile však nevidíme v mimoriadne čiernych farbách. Tie cudzie sily nás tak dlho a tvrdo gniavili, že nás naučili skromnosti, výdrži, prispôsobivosti, dlhému čakaniu, čo sú neoceniteľné vlastnosti každého bojovníka.

6.       A čo by sme ešte chceli okrem slobody, to za nás výstižne povedal T.S. Eliot: „...zápas vedieme skôr preto, aby sme niečo udržali pri živote, ako preto, žeby sme očakávali, že naša vec nutne zvíťazí.“ K tomu dodáme: a ešte preto, aby básnici mali o čom spievať.
Pravda  síce nie je veľmi silný spolubojovník, no sme radi, že ju budeme mať po svojom boku. Nakoniec – aj krásne stroskotať môže byť lepším cieľom, ako žiť v hanbe a porobe.

7.         To čo naozaj smrdí skutočným bojovníkom, je len jedno:  vypočítavá zbabelosť.
Preto radšej pripomeniem štyri Nietzscheho cnosti bojovníka:
- poctivosť – voči sebe
- udatnosť – voči nepriateľovi
- veľkorysosť – voči porazenému
- zdvorilosť – vždy

8.         Obľúbená jedenástka bojovníkov:
Demostenes
Georg Christoph Lichtenberg
Charles Maurras
Friedrich Nietzsche
Konrad Lorenz
George Orwell
Ernst Jünger
Alexander Solženicyn
Viktor Suvorov
Unabomber
Tido J. Gašpar

PS: Nesmieme však zabudnúť ani na lavičku náhradníkov, kde sú často prvotriedni hráči len z taktických dôvodov a veľmi často rozhodujú zápasy. Je ich však  chvalabohu toľko, že ich tam zďaleka všetkých nepomestíme, preto uvedieme len tých pár, čo sú poruke: León Bloy, Patrick Buchanan, René Guénon, Saki, T.S.Eliot, Arthur Schopenhauer, Noam Chomsky, Romano Guardini, Corneliu Codreanu, Tomáš Akvinský, Nikolaj Alexandrovič Berďajev, Hölderlin, Valentín Beniak, Andrej Žarnov, Jozef A. Mikuš, ...


čp

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap