PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

Príčiny našich zlyhaní

Rubrika: slovensko 2008

 

 

Za dlhých deväť rokov nášho pôsobenia v „ilegalite" si mnohí z nás zvykli na život v uzavretom intelektuálnom gete. Do istej miery sa to podobalo postaveniu disidentov v časoch normalizácie. Mali sme svoje konferencie a semináre (najznámejšiu pravidelne v decembri organizuje SKSI Slovakia plus a V. Hornáček), kde sme sa každoročne stretali, utvrdili sa vo svojej pravde a v pokoji sa rozišli do svojich domovov. Dlhé roky sme písali do Kultúry, Slovenských pohľadov, SNN, Literárneho týždenníka, Extraplus či Slova, ktoré svojím nákladom a uzavretosťou okruhu čitateľov a prispievateľov (často išlo o takmer identickú skupinu ľudí sa až príliš podobali na normalizačné samizdaty.

Oproti časom normalizácie je rozdiel len v jednom, vtedajšia moc nás priamo nepostihovala brachiálnou silou. Pochopila, že priamym mocenským zásahom by z nás urobila martýrov a radikálne by spropagovala naše myšlienky. O to ťažší dosah malo veľmi účinné vytesnenie nás zo spoločenského a mediálneho diskurzu. Už takmer rok a pol pôsobia politické sily, do ktorých sme vkladali toľko nádejí. Čo robíme zle, že v našom postavení sa takmer nič nezmenilo? Ba naopak, aj keď je to samovražedné, dodnes nemáme jediný proslovenský denník, resp. národne a sociálne orientovaný denník, a ako sa zdá, v dohľadnom čase ani žiaden nebude.

Dvojtýždenníky (Kultúra, SNN či Literárny dvojtýždenník) a mesačníky ako Extraplus a Slovenské pohľady živoria rovnako ako v opozičných časoch, ba niektoré ešte oveľa horšie. Na podporu vydávania pôvodných alebo nekomerčných spoločenskovedných či umenovedných kníh išla asi tretina rozpočtu z roku 2006. Napriek výmene na čele STV nie je v redakcii spravodajstva ani jediná výrazná žurnalistická osobnosť, ktorá by presadzovala národnú, sociálnu či alterglobalistickú agendu. 0 Slovenskom rozhlase škoda hovoriť, ten sa stal novým rádiom Twist, respektíve odložiskom pre všetkých skrachovaných opozičných politikov či novinárov. Jednostrannosť médií je zarážajúca.

Dnes sa o akejkoľvek kauze, vnútro - či zahraničnopolitickom probléme dočítate v podstate to isté v akomkoľvek denníku. Pluralita názorov či pohľadov v podstate absentuje. Je možné, že si súčasná vláda neuvedomuje nutnosť prezentovať svoje názory a argumenty v sebe hodnotovo blízkych médiách ? Alebo je to len stratégia (uznávam, že dočasne možno aj účinná) pasovať sa do roly obete, s tým, že ľudia sami pochopia, že všetky relevantné médiá sú opozičné, a preto nedôveryhodné. Aby bolo jasné, rozhodne nehorujem za vznik straníckeho denníka, ktorý by prezentoval úzko stranícky pohľad na veci. Je však nevyhnutné, aby spektrum čitateľov so silným národným a sociálnym cítením malo svoje periodikum.

Práve denník totiž okolo seba vytvára prirodzené gravitačné prostredie, pre odborníkov z rôznych oblastí, umelcov, vedcov, stáva sa prirodzenou zásobárňou argumentačnej munície, ktorá dokáže vyvážiť jednostranné interpretácie komerčných, ale, bohužiaľ, často aj verejnoprávnych elektronických médií. Je jasné, že to nie je priamo parketa vlády, ale spoločenská zodpovednosť súčasnej koalície za dnešný stav v printových médiách je neoddiskutovateľná, minimálne v rovine záväzku voči svojim voličom. A napriek tomu, že to bez pochýb v počiatkoch bude finančne nákladný projekt, som presvedčený, že ak sa spoja vlastníci kapitálu s vlastníkmi know-how, nie však tak, ako to bolo pri Novom dni - projekt Nového dňa nech je odstrašujúcim príkladom -, bude tento projekt v strednodobom horizonte samofinancovateľný. Som presvedčený, že na Slovensku sa nájde 60 000 čitateľov, ktorí by pravidelne čítali denník podobného zamerania, ak, pravda, bude dostatočne kvalitný.
Ak by sme aj prijali tézu, že politici nemajú priamy vplyv na printové médiá, lebo sa ho pred rokmi sami dobrovoľne vzdali, niečo iné je situácia vo verejnoprávnych médiách.

Veľmi dobrým príkladom je STV. Nielenže nedáva priestor celému spektru názorov v spoločnosti, ale od teatrálneho odchodu ultrapravicového neoboľševika Hríba je v totálnej defenzíve. Skutočne som sa pobavil, keď tesne po voľbách „verejnoprávna" STV začala kádrovať členov vlády podľa ich členstva v strane. Na tom by (pri mentálnej výbave vtedajšieho vedenia spravodajstva) nebolo nič prekvapivé, keby hlavným kádrovníkom nebol vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS, najmladší profesor marxizmu-leninizmu Miroslav Kusý.

Dodnes . som nepochopil, či to mala byť zžieravá sebairónia, alebo „kompetentní" redaktori a ich šéfovia nemali o minulosti „nezávislého" analytika ani potuchy. Korunu všetkému nasadil okamžitý „padák" Stanislava Hábera za svoj dvanásť rokov starý „hriech", trojmesačné účinkovanie na tlačovom odbore istej parlamentnej strany. Čierne listiny, kádrovanie a krágľovanie, to sú základné charakteristiky vzťahu médiá a časť nekonformnej žurnalistickej obce. Bohužiaľ, aj tie verejnoprávne. A ak ma niečo skutočne prekvapuje, tak je to nepredstaviteľná neschopnosť či impotencia (a či falošné pravidlá politickej korektnosti?) súčasnej vlády niečo s tým robiť.

Ešte horšia je situácia v Slovenskom rozhlase, ktorý sa pod duom Zemková - Máchaj pretransformoval na klon rádia Twist. Sprievodným znakom toho bol exodus takmer všetkých slušných profesionálov z tohto patologického prostredia. A čo sa stalo, keď gesčný výbor, teda výbor pre kultúru a média, prijal platné uznesenie o poslaneckom prieskume. Riaditeľka Zemková. opierajúc sa o právnu analýzu Petra Procházku, „prefackala" poslancov (Muškovu a Jariabka) v tom zmysle, že ich prieskum neuznáva a že ich vníma ako návštevu, riadiac sa podľa donutilovského hesla „Zeptejte sa na cokoli, na co chci. odpovím". A aká bola odpoveď poslancov na toto poníženie? Dali preskúmať rozhodnutie riaditeľky Zemkovej Ústavno­právnemu výboru, aby posúdil, či konala v súlade so zákonom. Napriek tomu, že od spomínanej udalosti prešlo už viac ako pol roka, výbor zatiaľ nijaké stanovisko nevydal. Aj toto pokorenie demonštruje mediálnu nemohúcnosť súčasnej garnitúry.

Ďalším obrovským hriechom je nevyužitý intelektuálny potenciál. Kým druhá strana disponuje celou sieťou profesionálnych think-tankov, ktoré vytvárajú intelektuálny softwér pravice - IVO, Mesa 10, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, Nadácia F. A. Hayeka, Konrad Adenauer Stiftung, Nadácia Pontis, EFPA, Spoločnosť pre zahraničnú politiku, Spoločnosť pre medzinárodné vzťahy, HESP a podobne, disponuje mediálnou printovou triádou denník Sme, týždenník .týždeň a Domino, mesačník OS a kvartálnik Impulz, naša strana nemá nič. Treba si uvedomiť, že všetky zásadné reformy (rovná daň, reforma zdravotníctva, verejnej správy, daňová reforma) nevznikli na pôde strán, ale práve v think-tankoch, ktorých činnosť koordinuje mikrostranička OKS. Tieto mozgové trusty sú zároveň odkladiskom použitých politikov, ktorí však veľmi aktívne čakajú na novú príležitosť.

Stačí si len pripomenúť, že MESA 10 „dala" Slovensku takých „nezávislých" odborníkov, ako Ivan Mikloš, Rudolf, Zajac, Peter Pažitný, Viktor Nižňanský, Jozef Kučerák, Pavol Kinčeš a množstvo ďalších. Fakt je však ten, že v čase, keď pôsobili v týchto think-tankoch, sa aktívne politike nevenovali. Na tomto príklade môžeme dokumentovať priamy a bezbariérový prechod pravicových politikov z politiky do tretieho sektora a potom naopak, ich reaktivovanie do aktívnej politiky.

Politici ľavicového či národného zamerania v tom lepšom prípade odchádzajú, respektíve sa vracajú na akademickú pôdu, v horšom idú podnikať, a sú pre ďalší spoločenskovedný diskurz celkom stra­tení. Čo teda robia naše think - tanky? Predovšetkým neexistujú. A ak áno, tak sú v hlbokej ilegalite. ASA, aspoň ako to ja vnímam, od prechodu k moci umŕtvila svoju činnosť. Fair Analyses už pravdepodobne neexistuje, Fridrich Eberth Stiftung je skôr protivládny a PO MS malo ešte nedávno rozpočet 2000 Sk ročne a o ničom inom neviem. Navyše je krajne nešťastné, ak programovými riaditeľmi ASA sú aktívni poslanci Smeru. Každý síce vie, že Grigorij Mesežnikov z IVO je jasne hodnotovo ukotvený a je blízky neoliberálnym názorom bývalej vlády, ale nikto mu nemôže vyčítať, že je poslancom vládnej či opozičnej strany. Skutočnosť, že programoví riaditelia ASA sú aktívni politici, znehodnocuje všetky výstupy tohto think-tanku na stranícku agitku, často aj neprávom. O Novinárskom študijnom ústave škoda hovoriť. Tento vedecký ústav s takmer 50-ročnou históriou, obrovským archívom, knižnicou je dnes bezprizorný. Naopak, je možné, že jeho bohatstvo zneužije jedna protivládna žurnalistická organizácia, ktorá ho chce bezplatne využívať na svoj osobný biznis - Súkromnú žurnalistickú univerzitu.

A tu sa znova dostávame k bezprecedentnému mrhaniu s tým najcennejším, čím Slovensko disponuje - ľudským kapitálom. Pre ľudí nášho hodnotového zakotvenia prestalo byť povolanie novinára celoživotným zamestnaním. Za posledných 5-6 rokov skrachovalo päť denníkov (Republika, Práca, Hospodársky denník, Národná obroda, 24 hodín, Nový deň, o reklamných denníkoch ani nehovoriac). Na dlažbe sa ocitlo niekoľko stoviek denníkarov. Ak si uvedomíme, že v každom denníku pracuje asi štyridsať žurnalistov, tak 240 denníkarov sa ocitlo na dlažbe. Kvôli svojmu hodnotovému ukotveniu 240 nezamestnateľných žurnalistov. Čo z toho, že existuje viacero katedier žurnalistiky - okrem bratislavskej na UK je na UCM v Trnave dokonca Fakulta masmediálnej komunikácie, ďalšia je v Nitre na UKF( Univerzita Konštantína Filozofa) či v Banskej Bystrici na Univerzite Mateja Bela alebo v Prešove na Prešovskej univerzite, keď jej absolventi nemajú žiadnu perspektívu. Kde sa totiž môžu uplatniť, denník nemajú, týždenníky takisto, dvojtýždenníky živoria vďaka nízko platenej práci dôchodcov, a mesačník Extra plus detto.

Od roku 1998, po známej deratizácii v STV a po zániku rádia Hviezda FM, nie je ani najmenšia šanca zamestnať sa v elektronických médiách - verejnoprávne sú totiž pred časťou žurnalistov dokonalé hermeticky uzavreté. Čo má teda mladý žurnalista či politológ po absolvovaní štúdia robiť? V tom „lepšom" prípade ostane na akademickej pôde, v horšom robí poisfováka, slúži v SBS (Súkromnej bezpečnostnej službe) alebo v najhoršom prípade robí žoldniera v službách nadnárodných mediálnych koncernov. Je potom logické, že veková štruktúra žurnalistov je taká, aká je. Vekové zloženie je 30 plus jednoducho preto, že nikto mladší nezažil šancu reálne sa uplatniť. Mediálne prostredie SR je totálne deformované. Vlastníci médií sú zväčša, okrem jednej výnimky (spol. Plus 7, s.r.o) v zahraničných rukách. SME vlastní nemecká mediálna skupina Bertelsmann group, Nový čas švajčiarska skupina Rignier a Pravdu britský koncern Daily mail. Ich cieľ je jasný - zarobiť čo najviac peňazí a zisk vyviezť do vlastnej krajiny.

A je preto logické, že sa im hodí nesvojprávne Slovensko, ktoré sa dá ľahko ovládať, usmerňovať, vydierať. Treba si uvedomiť, že na Slovensko vtrhli globálni hráči, ktorí veľmi premyslene a systematicky presadzujú svoje záujmy a dlhodobé stratégie. Je potom logické, že vláda, ktorá sa naozaj usiluje aj o niečo iné, než ničím neobmedzené zisky nadnárodných spoločností, musí naraziť. Problém je i v tom, že jediný a najväčší mediálny koncern, ktorý ešte ostal v slovenských rukách, už spomenutý vydavateľský dom spol. Plus 7, s.r.o, vydavateľ týždenníka Plus 7 dní a denníka Plus 1 deň, má osobný spor s premiérom. Tendenčnosť nimi vydávaného bulvárneho týždenníka Plus 7 dní je taká očividná, že to už prestáva byť únosné. V poslednom vydaní pred voľbami 2006 časopis uverejnil tri články hanobiace vtedajšieho šéfa opozície a dnešného premiéra. Tento týždenník sa už pomaly stáva smiešny svojimi dvoma konštantami, nekonečným seriálom mapujúcim vilky novozbohatlíkov a patologoickou nenávisťou k súčasnej vláde. Ich hyenizmus kulminoval, keď na obálke svojho plátku uverejnili portrét ministra vnútra s palcovým titulkom Rakovina.

To už je absolútna patológia a len žasnem nad tým, že slovenský národ niečo také hrubozrnné neznechutí. Pokiaľ ide o komerčné televízie, ktoré boli po roku 1998 priam režimistické, teda obhajovali aj tie najväčšie hanebnosti a špinavosti dzurindovskej kamarily, v ich prípade sa skutočne nemôžeme čudovať. Vrátim sa k otázke, aké možnosti má čerstvo vyštudovaný žurnalista, politológ, sociológ či sociálny filozof. V médiách sa uplatniť nemôže a vďaka neexistujúcim think-tankom nemôže rásť ani v odbornej rovine. Táto deformovaná situácia potom vedie k absurdným skutočnostiam. Na Slovensku sa vytvoril mediálny obraz, akoby sme mali len jedinú katedru politológie, tú na UK v Bratislave pod vedením Sone Szomolány, akoby neexistovali podobné katedry na UCM, na UMB v Banskej Bystrici či na PU v Prešove, alebo na UKF v Nitre. A tak nám všetky politické kauzy, voľby či iné politické procesy interpretujú stále tie isté tváre, stále z tých istých názorových pozícií (Grigorij Mesežnikov, Soňa Szomolány, Pavol Horváth, Alexander Duleba, Ivo Samson a pod.).

Sme slabí a v ilegalite, ale keby sme každoročne vydali alternatívnu Správu o stave Slovenska a spočiatku tri, štyri špecializované monografie či odborné a vedecké zborníky na aktuálne témy, od analýzy, parlamentných, regionálnych či komunálnych volieb až po problémy sociálneho štátu, dvojitých štandardov v zahraničnej politike či o vyrovnávaní sa Slovenska s výzvami globalizácie, v tom prípade by nebolo celkom možné ostentatívne nás ignorovať. Iste, že by to niečo stálo, ale nepremrhaný intelektuálny potenciál, otvorený spoločenskovedný diskurz a široká zásobáreň talentov pre praktickú politiku by určite stáli za tú cenu. Ak nie, súčasné vládnutie aktuálnej garnitúry je len náhodným nedopatrením, ktoré sa už dlho nebude opakovať. A stane sa tak len a len vďaka vlastnej arogancii, neschopnosti pochopiť nevyhnutnosť a správne si zadefinovať priority. Verím, že doba geta, disentu a zúfalej improvizácie je už nenávratne preč. Ak nie, prehrali sme všetci a plnú zodpovednosť za to nesie predovšetkým súčasná vládnuca garnitúra.

 


Roman F. Michelko, Slovenské pohľady, ročník IV, str. 1-5

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap