PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

Eva Kristinová pre Extra plus: Prežijeme, ak sa prestaneme báť

rubrika: slovensko 2008

 

 

 

Herečka Eva Kristinová, ktorá si prvého septembra t. r. pri príležitosti Dňa ústavy z rúk prezidenta Ivana Gašparoviča prevzala Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja slovenského divadelného umenia a kultúry poskytla interview mesačníku Extra plus. Rozhovor vyšiel v najnovšom októbrovom čísle časopisu a uverejňujeme ho v plnom znení.

 

Hoci je výborná herečka, svoju vznešenosť, skromnosť a zanietenosť pre to, čomu verí, nehrá. Býva šokujúco úprimná, hoci jej to prináša nepríjemnosti. Nedávno oslávila osemdesiatku a jej doterajšia životná bilancia je dôkazom, že sa nikdy nespreneverila svojmu svedomiu, ani záujmom vlastného národa.

„Mali by sme brániť takých vlastencov, ako je ona. Postihovaná komunistami, postihovaná demokratmi (predtým komunistami), pevná v názoroch,“ napísal o nej prednedávnom účastník jedného internetového fóra. Rovných štyridsať rokov hrala na doskách Slovenského národného divadla, preslávila so vo filme, televízii a rozhlase. Od odchodu na dôchodok všetky svoje sily venuje práci v Matici slovenskej. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa ako matičiarka aktívne podieľala na národno-emancipačnom pohybe, ktorý vyvrcholil vznikom druhej Slovenskej republiky. Stála na tribúnach a burcovala davy, manifestujúce za prijatie zákona o štátnom jazyku, zvrchovanosť či Ústavu SR. Priama účastníčka Slovenského národného povstania, od roku 1968 zaslúžilá umelkyňa, nositeľka Čs. medaily Za chrabrosť, Čs. medaily za zásluhy I. stupňa, Radu SNP II. triedy, Ceny mesta Bratislavy a od minulého mesiaca aj Radu Ľudovíta Štúra I. triedy Eva Kristinová.

* Dátum vášho narodenia obsahuje dve osmičky, 5. 8. 1928. V dejinách slovenského národa sú osmičky sú osudové. Znamená to, že už dátum narodenia vám predurčil spätosť so slovenským národom?

Mala som jednoducho šťastie narodiť sa do slovenskej rodiny. Keď bol môj otec malý chlapec, maďarská vrchnosť brala deti-siroty do Maďarska na prevýchovu. Keďže nebol sirota, prišli ho pýtať od môjho starého otca. Vraj má dobrú hlavu, bude z neho pán. Starý otec sa opýtal: „Aký pán? Maďarský? Odpovedali mu, že samozrejme. A môj dedko odpovedal: Ak vravíte, že má dobrú hlavu a má byť z neho pán, tak bude slovenský pán. Nie maďarský. Dedovia by sa v hrobe obracali.“ Mal desať detí, zvodom však nepodľahol.

* Je známe, že váš otec ako veliteľ vojenského okruhu v Trenčíne v roku 1939 odmietol vydať Nemcom vojenské sklady, za čo bol nemeckým vojenským súdom odsúdený na smrť. Mal pritom päť detí, a teda dosť dôvodov konať inak...

Otec bral zodpovedne každú funkciu, ktorú vykonával. Aj mne je trápne počúvať výhovorky, že niekto musel to či ono urobiť, aby neprišiel o zamestnanie. Keď boli moji rodičia mladí, bolo tak: buď si, čo si, alebo si renegát. A všetci ľudia ti dali najavo, že si odpadlík, že si zradil.

* Mal otec príležitosť zradiť?

Mal. V ten deň, keď nad ním nemecký vojenský súd vyhlásil rozsudok smrti, prišiel za ním kuriér z Budapešti a ponúkol mu, že ho z toho dostanú a zabezpečia mu dôstojný život v Maďarsku. Stačí, ak vyhlási, že v USA, légiách i v armáde vždy pracoval v mene cieľov Veľkého Maďarska. Otec to, samozrejme, odmietol. A vďaka tomu, že prezident Jozef Tiso nepodpísal ani jeden rozsudok smrti, otec zostal nažive a zmiešaný slovensko-nemecký súd mu trest smrti zmenil na doživotie.

* Myslíte si, že sa ľudia veľmi zmenili, ak dnes zradu tolerujú?

Kedysi mali ľudia svedomie a zodpovednosť, dnes sa podarilo to svedomie, žiaľ, nahlodať. Povedia: To som musel, lebo... Chýba morálka v tom najprísnejšom zmysle slova.

* Pred očami sa nám rúca hodnotový systém. Svetový filantrop a finančník maďarského pôvodu George Soros vo svojom diele tvrdí, že jedinou hodnotou, ktorá spája ľudí na celom svete, sú peniaze...

To je choré a nebezpečné, priam čosi satanské, likvidujúce svet. Peniaze sú na existenciu človeka potrebné, ale nemôžu byť cieľom, vtedy znehodnocujú ľudský život a každé snaženie. Peniaze a bohatstvo sú, ako povedal Martin Rázus, pliaga, ak majú byť jediným zmyslom života.

* Mali sme aj máme dosť vzácnych ľudí, ale ako keby nemali patriť do našej histórie...

Milana Rúfusa ľudia milujú, a predsa mu nevenujeme pozornosť, akú by si zaslúžil. Nepríklad jeho Štyri epištoly k ľuďom, či Rozhovory so sebou a s tebou obsahujú obrovský morálny odkaz. Alebo spomenutý Martin Rázus. Zomrel mladý, iba 49-ročný, no zanechal tvorbu s hlbokým mementom. „Rozrieďovať národné vedomie najmä v malom etnografickom celku znamená oslabovať ho v životnej sile, pripravovať mu rozklad a pád, telesné i duševné utrpenie.“ Tieto slová napísal v roku 1932, a sú, žiaľ, aktuálne aj dnes.

* Vidíme to dnes všade okolo seba...

My na Slovensku sme ešte neprekonali etapu slovenského nacionalizmu v jeho pôvodnej a najoprávnenejšej forme, preto „sme premúdrení a pritom rozviazaní ako snop.“ Rázus považuje národ za vysoko etický. Vraví, že „národ je rodina, majúca povinnosť postarať sa o žitie a bytie všetkých svojich údov a brániť svoje teritórium pred vykorisťovaním, aby malo svojim čo rozdeliť.“ A tým, čo majú vyššie ambície a vábi ich šíry svet so svojím svetoobčianstvom hovorí: „Cez rodinu je cesta k národu, cez národ k celému ľudstvu, ktoré nájde svoj mier a blahobyt, keď ho nájdu tie zložky, z ktorých pozostáva. A jednou takouto zložkou celého ľudstva je i tvoj slovenský národ.“

* Je tu verejnoprávna televízia i rozhlas, ktorým zo zákona vyplýva povinnosť starať sa o národnú kultúru, ale akosi to nevidno...

Čo to znamená verejnoprávna? Máme aj plno privátnych, ktoré sú vyslovene protislovenské. Nemá kto brániť náš dom, našu vlasť, tento štát. Žiada sa štátna televízia a štátny rozhlas.

* Na Slovensku sú absolútne vzácne médiá, ktoré by zastávali štátne záujmy...

Záujem štátu sa musí verejne formulovať. Nejde predsa len o to, aby sme mali čo jesť. Sociálnemu rozmeru štátu treba povedať áno, ale nemôžeme zanedbávať duchovný, hodnotový rozmer človeka. Nemôžeme ustavične začínať od začiatku.

* Ste legendárnou herečkou, bezkonkurenčnou recitátorkou. Vytvorili ste množstvo nezabudnuteľných postáv, poznáte celé herecké generácie. Je zvláštne, že po roku 1989, keď sa k slovu dostala idea slovenskej samostatnosti, sa absolútna väčšina slovenských hercov nepridala k elite slovenských vlastencov. Prečo?

Lebo ich oslepilo svetoobčianstvo, európanstvo, márne ligotačky a pán hochštapler Havel. Potom už nemali kam cúvnuť. Už sa viezli s tým, čo bolo „in“ a z národného sa urobilo niečo nebezpečné. Všetkým ostatným dožičíme, aby boli hrdými vlastencami, len sebe nie. A pritom taký žiarivý odkaz predchádzajúcich generácií, ako máme my, tým druhým neraz chýba.

* Na koho zo slovenských hereckých osobností si najradšej spomínate?

Na Hanu Meličkovú a Andreja Bagara. Bagar ma dokonca zachránil. Nie preto si ho vážim, ale preto, že mal chrbtovú kosť a zodpovednosť. Na straníckej schôdzi začiatkom päťdesiatych rokov vystúpila jedna nemenovaná herecká kolegyňa, tvrdá komunistka - ako je vraj možné, že si v slovenskom divadelníctve pestujeme dva vredy - Miloša Pietora a Evu Kristinovú. Nastalo hrobové ticho. Vzápätí vstal rozčúlený Bagar a vyhásil, že kým on bude mať na starosti všetky slovenské divadlá, tieto dve mená v týchto súvislostiach už nikdy viac nepadnú. On sa nás zastal, hoci je o ňom známe, že to nemal vo zvyku.

* Čo by sa bolo stalo, keby sa vás nezastal?

Boli by sme leteli z divadla a sotva by sme si už našli prácu. Pritom moji rodičia boli vtedy odkázaní na moju pomoc. Otec po tom, čo v roku 1948 odmietol vstúpiť do komunistickej strany, lebo zastával názor, že armáda má byť nestranícka, musel z armády odísť. Dnes by bol proti profesionálnej armáde, lebo vždy hovorieval, že armáda má chrániť štát a jeho obyvateľov, a nie cvičiť profesionálnych zabijakov.

* Prežili ste veľké zlomové obdobia slovenskej histórie, ku ktorým slovenská historiografia dodnes neposkytla jednoznačný výklad. Ako si spomínate na prvú Slovenskú republiku alebo Slovenské národné povstanie, ktorého ste boli priamou účastníčkou?

Je dôsledkom našej nezorientovanosti, že nie sme schopní vidieť svoju prítomnosť a budúcnosť ako žiarivú hviezdu, ktorá nás musí spájať. Nedá sa povedať, že prvá Slovenská republika bola fašistická, klérofašistická, taká či onaká. Prvá SR nespôsobila hitlerovský nacizmus, nevymyslela holokaust, ba ani samu seba. Nevymyslela ani rok 1938 s jeho dôsledkami – Mníchovom a Viedenskou arbitrážou. Všetko toto vymysleli veľmoci, ktorým veľkoryso odpúšťame. Len sebe si nevieme odpustiť. Berieme všetky hriechy sveta na seba a hádžeme ich na prvú SR a jej prezidenta. Niektorí hovoria, mal sa vzdať. Pýtala som sa jedného predstaviteľa židovskej obce, či by boli jeho rodičia prežili, keby bol Tiso odstúpil. Všetci by boli bývali zlikvidovaní. Nemilosrdne.

* Je známe, že Jozef Tiso udelil mnohým židom výnimky...

Nielen výnimky. Tiso vedel, že ľudia židom pomáhajú. Aj on im pomáhal. A nielen im. Mojej matke po tom, čo bol otec odsúdený na smrť a neskôr na doživotie, udelil penziu z milosti. Nebolo to síce veľa peňazí, ale na prežitie to stačilo. Tiso bral do úvahy, že sú tu deti. Za totality režim nič nebral do úvahy. Môj otec napríklad spomínal, aký veľký rozdiel bol pri vypočúvaní za prvej SR a potom za totality. Tam bolo vidno, ako sa komunisti poučili od nacistov.

* Je zaujímavé, že ste zástankyňou prvej SR a zároveň aj SNP, čo nebýva zvykom…

Sú to dva medzníky, bez ktorých by sme neboli. Bez prvej SR by nebolo nemohlo vzniknúť SNP, lebo by nebola armáda a zbrane. A bez SNP by sme neboli prežili Benešovu povojnovú pomstu.

* Niektorí odporcovia SNP hovoria, že bolo povstaním proti vlastnému štátu. Čo si o tom myslíte?

Možno to niektorí ľudia takto cítili, ale to neznamená, že to platilo všeobecne. Bolo odporné, čo si nacisti na Slovensku dovoľovali. Ostentatívne pochodovali, bubnovali, vyžierali nás, rekreovali sa v našich kúpeľoch. Mladé nemecké dievčatá, povinne oplodnené árijcami, chodili s veľkými bruchami po kúpeľoch a ľudia na ne pľuli, hoci za nič nemohli. Bol to zázrak, že Slováci dokázali udržať takto vykorisťovaný štát. Povstanie bolo namierené proti nemeckej zvoli. SNP zachránilo Slovákov. Viem si živo predstaviť, čo by bol Beneš s nami urobil za trest, že sme rozbili Československú republiku. A Západ by tomu tlieskal, hoci nás Hitlerovi podhodil on. Prvá Slovenská republika by sa v nijakom prípade nebola udržala, či by už povstanie bolo alebo nebolo. Beneš by sa už o to postaral. On, čo zradil obidva národy, abdikoval a ušiel za hranice aj s množstvom peňazí. Povstanie síce nezachránilo štát, ale zachránilo národ.

* Prečo sa historikom do hodnotenia tohto obdobia veľmi nechce?

Asi preto, že svet nepotrebuje našu históriu, ani národ, ale naše územie kvôli najväčším zásobám pitnej vody v Európe.

* Bol rok 1989 pre vás zadosťučinením?

Určite. My, radoví občania sme si však nepredstavovali, že by sa to mohlo až takto zvrhnúť.

* Ako to myslíte?

Dnes vieme, že osemdesiaty deviaty bol pripravený. Išlo o obrovské peniaze. Aj Maďari už pred prevratom, ešte koncom októbra 1989, vystúpili s tvrdými požiadavkami, ktorých plnenie im sľúbil Havel. Maďari ani počas totality nestratili spojenie s krajanmi v zahraničí. Síce nie na oficiálnej úrovni, ale s emigráciou spolupracovali. Začiatkom roku 1989 som bola v USA. V tom čase bol na desaťmesačnom prednáškovom turné po amerických univerzitách Miklós Duray, ktoré mu zorganizoval profesor Yalskej univerzity Borsódy.

* Po rozpade východného bloku nepochybne existoval scenár „správneho“ nasmerovania postsocialistických štátov. Veď iste nie náhodou Soros na Slovensku okamžite založil svoju Nadáciu otvorenej spoločnosti...

Scenár mali, ale bolo našou povinnosťou ho prekuknúť. Žiaľ, u nás, keď sa niekto dostane na nejakú funkciu myslí si, že tým je všetko vybavené. Maďari, na rozdiel od nás, pracujú na národnom poli ako včely.

* Áno, ľahšie je nechať robotu na iných, ale potom sa nemôžeme čudovať, že nám Západ doslova vyprázdnil štát...

Lebo chýba vzťah k nemu. Nebudujeme ho.

* Kde sú korene tohto javu?

Po vojne boli pomaly všetci Slováci označovaní za buržoáznych nacionalistov, fašistov či klérofašistov a likvidovalo sa všetko slovenské. Po novembri 1989 sme potrebovali čas, aby sme sa spamätali, ale nik nám ho nedal. Preto dnes veľa vecí chytáme za chvost.

* Váš život je úzko spojený s Maticou slovenskou. Kedy ste do nej vstúpili?

Do Matice ma prihlásil otec, len čo som sa narodila...

* Vo svojom veku ste stále predsedníčkou bratislavského prvého Miestneho odboru MS. Vidia mladí ľudia zmysel vstupovať do Matice?

Ale áno. Som rada, že k nám vstupujú aj mladí ľudia, i keď ich nie je veľa. Veď Maticu treba aj dnes, najmä na južnom Slovensku.

* Mladí ľudia tvoria aj združenie Slovenská pospolitosť. Médiá škandalizujú vašu osobu za sympatie, ktoré voči pospolitosti prejavujete...

To je také absurdné! Po prvý raz som ich videla pred pár rokmi na Bradle a vôbec som nevedela, že sa volajú Slovenská pospolitosť. Prichádzali sme k mohyle práve vo chvíli, keď mladí ľudia končili obrad vzdania úcty Štefánikovi. Bola medzi nimi aj jedna mladá mamička s kočíkom, čo ma veľmi potešilo a spýtala som sa jej, kto sú. Neodpovedala, len opätovala môj pozdrav a usmiala sa. Keď sme zišli dole, tam to už vrelo, vraj na Bradle boli gardisti. Ja som však nijakých gardistov nevidela a uniformy tých mladých ľudí ani zďaleka nepripomínali gardistické uniformy. Odvtedy registrujem, že o tých uniformách sa hovorí ako o gardistických.

* Odkedy začali na vás médiá kvôli pospolitosti útočiť?

Raz som odporúčala mojim známym z Francúzska, aby navštívili v Modre hrob a pamätník Ľudovíta Štúra, galériu Ignáca Bizmayera v modranskej bašte a odtiaľ nech sa idú pozrieť na Bradlo. Volali mi, že v Modre sa nezastavili, lebo tam boli policajti so psami, na koňoch a kukláči. Večer som v televíznyh správach videla, ako policajti v Modre do krvi zmlátili chlapcov zo Slovenskej pospolitosti.

* Čo tam robili?

Išli sa pokloniť Štúrovej pamiatke. Kým boli na cintoríne, polícia im dala pokoj, ale keď prišli k pamätníku, zasiahli. Napísala som ministrovi vnútra Palkovi otvorený list, v ktorom som uviedla, že takýto krutý zásah sa na Západe robí iba vtedy, keď demonštranti demolujú obchody, podpaľujú autá, vytrhávajú dlažbu. V Modre sa nič také nedialo, preto považujem zásah proti zhromaždenej mládeži za neodpustiteľnú surovosť. Dostala som odpoveď, že zásah bol primeraný.

* Odvtedy ste pre isté kruhy neprijateľná osoba...

Hlavná vec, že maďarské Hnutie 64 žúp môže beztrestne pochodovať po našich mestách. V Šahách im spoločnosť robili aj páni Bugár a Csáky. Keď sa ich novinári pýtali, prečo tam boli, Bugár odpovedal, že to bolo v poriadku, lebo to malo demokratický priebeh. A to ich nechali provokačne pochodovať pod maďarskými zástavami. Na našom území! V Slovenskej republike slovenských chlapcov bezdôvodne zbili a nikto sa ich nazastal! A malo sa ozvať celé Slovensko, nielen ja!

* Takže vy si nemyslíte, že členovia Slovenskej pospolitosti sú extrémisti?

Napríklad na petíciu za záchranu Múzea Ľudovíta Štúra v Modre vyzbierali šesťtisíc podpisov. Sú jednoznačne vlastenci a treba s nimi hovoriť. Iba dialógom môžeme dospieť k jednote, ak nám na nej naozaj záleží. Koľko podpisov za zachovanie Štúrovho múzea nazbierali povedzme takzvaní antifašisti, čo si zakrývajú tváre, aby ich nik nespoznal?

* Médiá na Slovensku však tieto záležitosti interpretujú celkom inak...

Preto my skutočne potrebujeme svoj slovenský mienkotvorný denník, aby slovenské vlastenectvo nebolo na smiech, ako to dnes prezentuje takzvaná slovenská tlač.

* Ako vidíte budúcnosť nášho národa?

Prežijeme, ak sa prestaneme báť, aby sme svojim bývalým pánom náhodou neublížili, ak sa prestaneme nezmyselne snažiť, aby sme sa im zapáčili. Zatiaľ nám ešte nedošlo, že už sme pánmi na svojom a ako takí nesieme za seba plnú zodpovednosť. Aj v televíznych debatách vidíme, ako si poslanci za Stranu maďarskej koalície chránia svojich. A naši? Kydajú na vlastných namiesto toho, aby povedali, že sa to asi celkom dobre nechápe. Nie sú pripravení a potom nevedia argumentovať, hoci sme v práve.

* Aj pápež Ján Pavol II. nás počas návštevy Slovenska vyzýval, aby sme sa nebáli. Ale aký to paradox - kresťanský politik svojho času z tribún odkazoval svojim politickým oponentom, že ich naučí báť sa...

Žiaľ.

* To však znamená, že si nevážime sami seba...

Áno. A preto napriek všetkému treba pracovať na budovaní nášho národného i ľudského sebavedomia, aby sme si vážili seba, lebo iba vtedy nás budú rešpektovať aj tí druhí.

 


Zhovárala sa Eva Zelenayová, extraplus

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap