PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

O tlačovom zákone

Rubrika: slovensko 2008

 

 

 

Radi by sme darovali odpustky za hriechy vydavateľom tých denní­kov, ktoré spáchali uverejnením článku Sedem hriechov tlačového zákona, a to na prvej strane v ten istý deň - 27. marca 2008. Za naše odpustkove dobrodenie nechceme nič iné - len serióznejší prístup k faktom, k informovaniu verejnosti - bez prázdnych deklaratívnych úsudkov, bez podsúvania názorov visiacich na obláčiku, ktorý sa ide už-už rozplynúť. A aj trocha nápaditosti!

Akáže to bizarnosť, keď všetky denníky odrazu prinesú rovnaké stanovisko! Vyznieva to potom tak, akoby v týchto redakciách preferovali toľko preklínanú uniformitu a popierali rozličnosť prístupu k takej širokospektrálnej problematike, akou je návrh tlačového zákona. Rovnako sa nepatrí, aby sa zainte­resovaná strana (tlačové médiá) stavali do pozície toho tretieho - arbitra - ktorý napína svaly a vynáša súdy.

Ľuďom predsa treba povedať pravdu; v tomto prípade médiá bojujú nie za slobodu prejavu, ale za zachovanie vlastných informačných privilégií. Novinári sa dlhé desaťročia pasovali, ako sa zvyklo vravieť, za siedmu veľmoc, za nejaký zvláštny patriciát. Dnes je však situácia iná - prišlo k tomu, že právo na informácie je nadriadené slobode médií. Nečudo, že žurnalisti presadzujú, ako v podstate väčšina ľudí, svoje skupinové záujmy, "svoju" pravdu. Pritom sa používajú aj podpásové údery, tasí sa zbroj, ktorá patrí k tým najdokonalejším v arzenáli manipulácie čitateľom - a to je skrývanie sa za občana.

Prejdeme radšej k odpustkom, tie nás totiž privedú ku konkrétnostiam:            

1. V článku sa tvrdí, že návrh tlačového zákona dáva právo na odpoveď aj pri í pravdivej informácii. Ono je to len sčasti pravda, pretože pojem pravdivá informácia je oveľa zložitejší, ako sa na prvý pohľad zdá. V zákone sa totiž o pravdivej informácii nehovorí, spomína sa iba skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby. Skutkové tvrdenie sa musí vždy opierať o fakty, nemôže obsahovať úsudok. V tejto súvislosti, ako vidno, sa vynára hriech, za ktorý uvedeným denníkom prináleží odpustok.
Prečo? Mediálnou rečou povedané, novinár nemusí klamať, no nepozná všetky dostupné fakty - a to posúva celú vec v reáliách do úplnej inej podoby - pre dotknutú osobu to môže byť polopravda, ba dokonca aj lož. Ako ináč pristupovať ku skutočnosti, ktorá vychádza len z útržkovitých faktov?
Napokon, vnímanie pravdy z psychologického hľadiska je neobyčajne komplikované a zložité. Náš chýrny psychiater Zucha tvrdí, že každá pravda je zmesou ozajstnej pravdy, pravdy obrany, omylu a lži. Život jeho slová len potvrdzuje. Z tohto aspektu treba pristupovať ku každej "pravdivej" informácii.

2. Článok vyčíta návrhu tlačového zákona, že dáva právo aj na opravu informácií, ktoré nikomu neublížili. Výčitka riadne pritiahnutá za vlasy, nepochybne si zaslúži odpustok. Nebodaj chcú v médiách zabrániť tomu, aby občan požiadal o opravu svojho nesprávne uvedeného krstného mena, priezviska, profesie? V príslušnom paragrafe sa jednoznačne hovorí, že sa to nevzťahuje na česť a povesť osoby, lež na opravu nepravdivého faktu spätého s jeho osobou.

3. Novinárom sa nepáči, že návrh vraj umožňuje dvojitú sankciu - vydavateľ má povinnosť uverejniť opravu i odpoveď: Je pravda, že v niektorých krajinách majú zlúčené právo na opravu a právo na odpoveď do jedného paragrafu. Považujeme to však za irelevantné, nepodstatné. V praxi je nereálne, aby si niekto jedným dychom uplatnil obidve práva. Bol by to holý nezmysel!
Za každý nezmysel sa patrí dať odpustok!

4. V denníkoch sa ďalej rozhorčujú nad tým, že vydavateľ je údajne zodpovedný aj za odpovede, ktoré porušujú zákon a dobré mravy, čo môže vyvolať reťaz žiadostí o odpoveď. Za odmietnutie takejto odpovede, aj keď to nie je v zákone rigorózne stanovené, nikto určite pokutu nedá. Celým návrhom tlačového zákona sa vinie úsilie absolútne potlačiť takéto javy. Zodpovednosť vydavateľov po tejto stránke neurčuje len tlačový zákon, ale mnohé ďalšie, ktoré naň nadväzujú alebo s ním súvisia. Apropo, v otázke porušovania dobrých mravov môže našim bulvárnym médiám niekto ťažko konkurovať! Preto pŕŕ! Za takéto tvrdenia patrí vydavateľom odpustok ako hrom!

5. Denníky svorne, už niekoľko mesiacov, omieľajú, že právo na odpoveď majú aj štátne a iné verejné orgány, čo podľa medzinárodných organizácií vytvára možnosť zneužitia Parádne mediálne salto, pri ktorom by sa mohli jeho autori aj poraniť. Ako náplasť im ponúkame ďalší odpustok. A to  aj preto, že ide o základný kameň práva na odpoveď - definovanie pojmov  fyzická a právnická osoba. V tomto prípade by mali novinári aspoň pol roka leštiť kľučky právnických kancelárií a ozrejmiť si  bazálne pojmy. Dúfam, že by sa poučili a "neoperovali"  by  rozličnými slovnými fatamorgánami typu - politici sa chcú prostredníctvom tlačového zákona producírovať v novinách. (Naposledy to predviedol v Pravde - 27.3.2008 Dag Daniš, keď napísal, že "novinám dosť vážne hrozí, že ich obsah nebudú určovať redakcie, ale politici  ich tlačové sekretariáty, ktoré sa pri každej kritickej vete budú domáhať práva na odpoveď".)

Ak by tie kľučky leštili, prišli by na to, že pri skúmaní vzťahov fyzických či právnických osôb a orgánov štátu je ešte dosť značné teoretické vákuum, ale jedna vec je istá (a to je názor našich špičkových expertov na správne právo), že orgány štátnej moci a správy nepatria medzi fyzické a právnické osoby - právo na odpoveď si nemôže uplatniť parlament, vláda, prezident, poslanci a ministri; tri posledné menované funkcie možno považovať za fyzické osoby len za podmienky, že vystupujú ako súkromné osoby. Pri týchto našich tvrdeniach sa možno oprieť o zákony. Občiansky zákonník, paragraf 3, odsek 2 hovorí: "Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú o to..."

Vyplýva z toho, že fyzické a právnické osoby nepatria do toho istého súdka ako štátne orgány a orgány miestnej samosprávy. Zákon č. 575/2001 o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v paragrafe 35 hovorí, že ministerstvá a ostatné úrady štátnej správy sú právnické osoby; myslí sa tým úrad vlády ako obslužná inštitúcia pre vládu, rátajú sa medzi ne aj ministerstvá a ostatné ústredné úrady štátnej správy atď. Nie však parlament, vláda, prezident, poslanci, ministri.

Takto koncipovaný návrh možno zaskočil aj tých, čo ho pripravovali. V prvej fáze, hovoriac o fyzických a právnických osobách, si nebodaj neuvedomili, že týmto spôsobom obmedzujú právo na odpoveď aj politickej špičke. V nemeckých tlačových zákonoch (každá spolková krajina má svoj) je to špecifikované, hovorí sa tam o fyzických a právnických osobách a navyše aj o úradoch (rozumej parlament, vláda atď.) Znamená to, že v Nemecku si môžu uplatniť právo na odpoveď všetci politici.
Naše právo na odpoveď, aj napriek tresku tlačových médií, je určené a malo by slúžiť predovšetkým občanom.

6. Perličkou v Siedmich hriechoch,,, je konštatovanie: redakcia nesmie reagovať na odpoveď, čo je protiústavné. Veselé a zároveň absurdné...! Logicky sa to nedá ani pochopiť! Článok v novinách je akcia, odpoveď zase reakcia - a tu zrazu niekto žiada akciu navyše. Vari tomu máme rozumieť tak, že žurnalisti volajú po zahltení novín kolotočom odpovedí a komentárom k nim? Ale to je hriešne! Nech sa páči, ďalší odpustok ...

7. Denníkom sa nepáči ani to, že vydavateľ nemôže odpoveď odmietnuť, inak mu hrozí peňažný trest až 150 tisíc korún. Zase len polopravda! To sa predsa nepatrí.." Treba doložiť, aby sme polopravdu zmenili na pravdivé tvrdenie, že v návrhu zákona, paragraf 8, odsek 6 sa jednoznačne stanovuje, za akých okol­ností nie sú tlačové médiá povinné uverejniť odpoveď. Navyše v paragrafe 10, odsek 4 sa uvádza, že peňažná náhrada je od 50-tisíc do 150-tisíc korún. Nedá sa nič robiť, polopravda sa dá odčiniť jedine odpustkom!

8. Ak sa hlbšie zamyslíme nad článkom Sedem hriechov, tak zistíme, že jeho dominanciou je vlastne znejasniť právo na odpoveď, a to odvolávaním sa menej podstatné a neraz irelevantné dôkazy, ktoré jadro problému skôr zahmlievajú ako objasňujú. Nechcú vidieť jeho primárny zámer zabezpečiť vynútiteľnosť práva na opravu prostredníctvom nástrojov, ktoré sú operatívnejšie a efektívnejšie ako jeho zdĺhavé vymáhanie súdnou cestou. Právo na odpoveď je vyslovene európsky civilizačný výdobytok, ktorý sa začal postupne uplatňovať vo väčšine krajín Európskej únie už od osemdesiatych rokov minulého storočia. Je viac ako príslovečné, že najväčším odporcom týchto zmien boli rovnako ako u nás novinárske organizácie a vydavateľské domy. Nešlo o nič iné, ako sme už spomínali, len o boj záujmových skupín maskovaný obavami o slobodu tlače. Právo na odpoveď v sebe nesie ako imanentnú súčasť - spájanie slobody prejavu i právo na ochranu osobnosti. Posilňuje slobodu občanov a nie je namierené proti slobode tlače - v tomto zmysle ho podporuje Európska únia i Rada Európy.

Podstatu práva na odpoveď výstižne a precízne naformulovala doktorka Monika Rahimová z Kolína nad Rýnom vo svojom článku Nemecké tlačové právo - stručný prehľad inštitútu odpovede (Právni rozhledy č. 6/1999), kde okrem iného konštatuje, "že nárok na odpoveď je špecifický právny krok sui generis, nemajetkovo-právneho charakteru... Korene nároku treba hľadať v osobnostnom práve, v základnom práve na ľudskú dôstojnosť. Spolkový ústavný súd vidí v práve na odpoveď ochranu sebaurčenia jednotlivca. Každá osoba má mať možnosť
Drarur sa proti určitému zobrazeniu v médiách. Nárok na odpoveď je súčasne spätý i s právom slobody prejavu a možnosti účasti na tvorbe verejnej mienky. Zákonodarca dal právom na odpoveď možnosť brániť sa proti výrokom a vplyvu médií. Cieľom odpovede je ochrana osobnostných práv, vytvorenie rovnosti zbraní medzi tlačou a dotknutou osobou. Nepodstatná je pravdivosť alebo nesprávnosť skutkového tvrdenia. Právo na odpoveď' je možné aj u pravdivých skutkových tvrdení. Podľa názoru spolkového ústavného súdu ide pri práve na odpoveď len o realizáciu práva dotknutého vyjadriť sa smerom k verejnosti, na ktorú sa obracalo pôvodné tvrdenie, a to nezávisle od objektívnej pravdy."

Prepáčte dlhý citát, ale v tomto prípade bol nevyhnutný. Už aj preto, že naše denníky často "operujú" čiastkovými výrokmi (z hľadiska práva na odpoveď marginálnymi) Najvyššieho spolkového súdu v Nemecku. Navyše sa opierajú o interpretáciu výrokov z pera žurnalistov. Pred niekoľkými dňami sa to stalo redakcii SME v článkoch Protest proti recidíve (27.3.2008), Ministerstvo bráni odpoveď účelovo (28.3.2008) a Čo zostane po overovaní (29: 3. 2008). Zväčša ide o také tvrdenia, ktoré sa nedotýkajú podstaty práva na odpoveď.
Za takéto žurnalistické praktiky nám takisto prichodí odovzdať odpustok!

9. Nemôžeme sa potom čudovať, že podobné novinárske "vývrtky" spôsobia v hlavách ľudí úplnú mätež. Veď ináč by nemohol predsa režisér Blaho Uhlár povedať v ankete - "už sa teším, ako budem veselo odpisovať na všetky kritiky, ktoré uverejníte o mojej inscenácii a budete mi musieť dať aj honorár". Mal by totiž vedieť, že recenzia je úsudkové tvrdenie, a na to sa právo na odpoveď nevzťahuje. Márne sa teší na honorár! Ani spevák Ján Kurie by určite nevyhlásil - "podľa tohto tlačového zákona novinári už nemusia existovať, stačí len uverejňovať televízny program". O zákone nemá zrejme ani "dunstu". A do tretice psychológ Anton Heretík by sotva vyslovil názor - "politici chcú mať akiste voľnejší prístup do médií" - keby vedel, že väčšina špičkových politikov nemá "puvoár" uplatniť si právo na odpoveď.
Za takéto informácie by mali dať novinárom odpustky samotní respondenti ankety!

10. Vydavatelia sa jednostaj sťažujú, že právo na odpoveď v našom tlačovom zákone je vraj v rozpore so všetkými demokratickými pravidlami. Za vzor dávajú iné krajiny, najmä však Česko. Preto sa žiada porovnať najdôležitejšie časti obidvoch znení.
Slovenské znenie:
§ 8, odsek 1:
"Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; právo na opravu týmto nie je dotknuté."
§ 8, odsek 3: "Žiadosť o uverejnenie odpovede musí obsahovať... popis tohto skutkového tvrdenia s uvedením v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby... Odpoveď sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým Sa skutkové tvrdenie podľa odseku 1 poprie, doplní alebo spresní, alebo vysvetlí." (poslednú vetu navrhol doplniť do návr­hu zákona Výbor NR SR pre kultúru a médiá).

České znenie:
§ 10, odsek 1: "Ak v periodickej tlači uverejnili informáciu obsahujúcu skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojností alebo súkromia určitej fyzickej osoby, alebo mena alebo dobrej povesti určitej právnickej osoby, má táto osoba prá­vo žiadať od vydavateľa uverejnenie odpovede.: Vydavateľ je povinný na žiadosť tejto osoby odpoveď uverejniť."
§ 10, odsek 2: "Odpoveď sa musí obmedziť len na skutkové tvrdenie, ktorým sa tvrdenie podľa odseku 1 uvádza na pravú mieru alebo neúplné či inak pravdu skresľujúce tvrdenie sa doplňuje alebo spresňuje..."
V našich médiách často zaznieva protiargumentácia, že v Čechách sa právo na odpoveď nedotýka pravdivých tvrdení. V obidvoch zákonoch to však nikde nenájdete. Pritom však denník Hospodárske noviny (27. 3. 2008) tvrdí, že dotknutá osoba môže v Čechách reagovať len na tvrdenia neúplné alebo skresľujúce, nie však pravdivé. Holý nezmysel!
Obsah obidvoch znení práva na odpoveď je v podstate rovnaký. Rozdiel je jedine v tom, že český zákon nepozná právo na opravu; ináč povedané, ak nepravdivé tvrdenie nezasiahne do osobnostných práv človeka, neprináleží mu právo na odpoveď ani právo na opravu. Nazdávame sa, že náš zákon je v tomto smere ústretovejší voči občanovi.

Nevieme si preto vysvetliť slová českého europoslanca Tomáša Zatloukala, ktorý v článku V zahraničí krútia hlavami (Plus jeden deň, 28. 3. 2008) povedal: "Situáciu vnímam ako veľmi vážnu. Zjavne dochádza k prekročeniu hranice slobody tlače. Slovensko by sa dostalo dokonca do rozporu so svojimi medzinárodnými záväzkami."
Pozoruhodná konštatácia! Takmer rovnaké znenie práva na odpoveď v obidvoch štátoch - na Slovensku sa deje niečo strašné, v Čechách je všetko v poriadku.
Tlačové médiá sa veľmi často "oháňajú" zahraničnými názormi - najväčšmi predstaviteľa OBSE pre médiá Miklosa Harasztiho, ktorý si dal dokonca urobiť analýzu nášho tlačového zákona u anglickej spoločností Article 19. Čuduj sa svet, boli v nej obsiahnuté iba jeho názory; nuž, kto platí, ten sa aj vezie! Na tej istej platforme stojí aj predseda Európskej federácie novinárov Arne König, jeho záujem je legitímny, ale len skupinový, nie verejný. Nezriedka dostáva priestor v našich médiách tiež  Asociácia európskych žurnalistov, ktorá vypracovala "analýzu" slobody tlače v 20 európskych krajinách, ktorá bola len súhrnom subjektívnych názorov žurnalistov pôsobiacich v príslušných štátoch. Veľké haló bolo aj okolo správy Ministerstva zahraničných vecí USA, v ktorej boli výčitky na adresu cenzúry médií na Slovensku. Akosi sa však pozabudlo, že organizácia Reportéri bez hraníc nás zaradila v hodnotení slobody tlače spomedzi 149 krajín na tretie miesto, Spojené štáty figurovali niekde okolo päťdesiatej priečky.

Podobné "analýzy" nie sú pre nás podstatné, pretože ich cieľom je presadzovať záujmy určitých skupín. Horšie je, že médiá to vtĺkajú do hláv ľudí ako objektívne informácie. Za takúto manipuláciu by sa pre médiá zišlo aj viac odpustkov! Nemuseli by o ne prosiť, keby zorganizovali okrúhle stoly o znení tlačových zákonov v okolitých krajinách. Určite by ich potešil fakt, že sú často prísnejšie ako náš návrh. 

Článok zakončíme citátom z komentára Nového" Času (27. 3. 2008):  Ide o "návrh, ktorý  vzišiel z chorých politických hláv. Chorých tým spôsobom, že im prekáža demokracia a sloboda ".
Také niečo si odpustok nezaslúži!

 


Za "Združenie" nezdružených vydavateľov
Pavol Dinka,
titulok ::prop.sk, článok s názvom Desať odpustkov vyšiel v Literárnom týždenníku, 13.-14. 2008, str. 1, 9

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap