PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

Neokonzervatívci ako neprívetivá konzervatívna elita

Rubrika: bez prekladu 2008

 

 


DoposiaľZatiaľ som si neprečítal knihu Jacoba Heilbrunna o neokonzervatívcoch, ale nie som si istý, či je to vôbec potrebné po tom, čo som čítal recenziu Phillipa Weissa. Z tej jednoznačne vyplýva, že Heilbrunnova kniha korešponduje s niekoľkými témami v mojich vlastných pojednaniach o neokonzervatívcoch a o židovských intelektuálnych a politických hnutiach všeobecne.

Po prvé, neokonzervativizmus je hnutie židovské. To by dnes už malo byť jasné každému, ale v hlavnom mediálnom prúde zmienky o židovskej základni tohto hnutia okato chýbajú, dokonca do tej miery, že Billa Kristola predstavujú ako rubrikára New York Times a jednoducho len ako "konzervatívca".

Je to dôležité, pretože neokonzervatívci sa už stali konzervatívnym establišmentom. Keď sa na Fox News objaví Bill Kristol (alebo Bill O´Reilly, či Sean Hannity), väčšina ľudí ani netuší, že sa započúvali do verejnej tváre fundamentálne židovského hnutia, ktoré ostrými lakťami vytlačilo von tradičných konzervatívcov.

Po druhé, židovskí neokonzervatívci nielenže majú silnú židovskú identitu, ale aj silné židovské záujmy. Toto je očividné z ich činnosti v pro-izraelskom aktivizme, z ich osobných vzťahov s izraelskými predstaviteľmi a z blízkych vzťahov so židmi a so širšou židovskou komunitou. Ja som dokonca povedal, že neokonzervatívci majú silnejšiu židovskú identitu ako liberálni/ľavicoví židia hlavného prúdu; že neokonzervatívci sú čosi ako stráž židovskej komunity. Veď napokon, neokonzervatívci sa ako prvá časť zo židovskej komunity ostro dištancovali od Sovietskeho zväzu, jednak kvôli jeho domácemu antisemitizmu a kvôli jeho alianciám s arabskými vládami.

Prominentní neokonzervatívci ako Richard Perle a Paul Wolfowitz začali svoju politickú kariéru spojenectvom s takými jastrabmi studenej vojny, akým bol Henry Jackson. Židovská ľavica sa vtedy venovala obrane Sovietskeho zväzu, očividne slepá voči faktu, že štatút židov ako elity v ZSSR sa po II. svetovej vojne veľmi zredukoval.

Keďže neokonzervatívci sú smutne známi svojimi silnými vzťahmi s najextrémnejšími rasistickými a nacionalistickými výsekmi izraelskej spoločnosti - elementami, o ktorých si liberálna a ľavicová židovská komunita hlavného prúdu želá, aby sa radšej stratili, alebo boli aspoň menej viditeľní (preto sme boli svedkami rozhorčenej reakcie na dokument "Boží židovskí bojovníci" od Christiany Amanpour). Židovská liberálna ľavica má jedno veľmi citlivé miesto, keďže i naďalej presadzuje ľavicovú multikulturálnu agendu v Spojených štátoch, igorujúc pritom fakt, že organizovaná židovská komunita hlboko súhlasí s odcudzovaním vlastníctva Palestíncom a s budovaním rasistického apartheidového štátu Izrael.

Ako poznamenal niekde inde Weiss: "Steve Rabinowitz, Clintonov priateľ, mi toho roku povedal, že keby niekto uskutočnil štúdiu, do akej miery (demokratické) peniaze pochádzajú od židov, roznecovalo byto konšpiračné teórie." Židovskí liberáli a ľavičiari štedro podporujú Hillary Clintonovú a Baracka Obamu, ale pritom sa nepokúšajú pripraviť o moc pro-izraelskú loby, ktorú James Petras nazýva "reakcionárska menšina amerických židov, stojaca na čele amerických židovských organizácií".

Ale čoje zaujímavejšie, Heilbrunn poukazuje na "celoživotnú antipatiu voči patricijskej triede medzi neokonzervatívcami... čo ich donútilo vytvoriť si svoj vlastný paralelný establišment". Takže neokonzervaívci sú súčasťou amerického židovského hlavného prúdu. Ako som spomenul v predchádzajúcom blogu (komentujúc aj Phillipa Weissa): "Židia sa stali elitou, ale takou elitou, ktorá sa nestotožňuje so svojimi vlastnými subjektami - neprívetivou, odcudzenou, ale veľmi bohatou elitou, ktorá v samej sebe stále vidí nezúčastnenú stránku."

A neokonzervatívci, spolu s americkým židovským hlavným prúdom, sú vitálnymi hráčmi v establišmente, pokiaľ ide o také aspekty politiky, stojace proti záujmom a postojom americkej väčšiny, z čoho najneslýchanejšie je nijako neobmedzované prisťahovalectvo, ktoré podstatne zmenilo etnické zloženie krajiny. Známy je výrok neokonzervatívca Bena Wattenberga: "Ne-europenizácia Ameriky, to je povzbudivá správa takmer transcendentálnej kvality."

Táto neprívetivosť voči tradičnému obyvateľstvu a voči americkej kultúre u ľudí, ktorí sami seba nazývajú konzervatívci, je markantná; to je antitéza normálnych a prirodzených konzervatívnych tendencií.

Akosi všimol Sam Francis: čo sa neokonzervatívcom na tradičných konzervatívcoch nepáči, to je jednoducho práve to, že "sú konzervatívni".
Sú tu jasné dôkazy za neokonzervativizmom o nečestných ašpiráciách podkopať a ovládnuť americký konzervativizmus a odvrátiť ho od jeho pôvodných účelov a pôvodnej agendy a presmerovať ho k účelom iným. Neokonzervatívcom sa na konzervatívcoch nepáči práve to, že sú konzervatívni - t.j. podporujú "ten pojem kresťanskej civilizácie", ako to vyjadril Midge Decter, sú proti hromadnému prisťahovalectvu, majú pochybnosti o americkej zahraničnej politike na Blízkom východe alebo s ňou ostro nesúhlasia, sú proti vojnám v zahraničí a proti miešaniu sa do cudzích záležitostí a - v zhode so zakladajúcimi otcami Spojených štátov - odmietajú koncept čistej demokracie a presvedčenie, že Spojené štáty ju majú alebo k nej smerujú. Fakt, že New York Times úplne bez hanby a nie ironicky nazvali Kristola konzervatívcom, svedčí o konci amerického konzervativizmu.

Heilbrunn varuje, že neokonzervatívci sami seba predvedčili, že Spojené štáty americké a Izrael majú súbežné záujmy: "Oni tomu naozaj veria. To nie sú agenti", povedal mu vraj anonymný zdroj,majúc na mysli Cheneyho asistenta Davida Wurmsera, ktorý si zobral za manželku Izraelčanku.

Vzal si za manželku Izraelčanku. Neokonzervatívci tomu možno veria, ale my ostatní nemusíme byť takí pochabí. Heilbrunn napríklad o Douglasovi Feithovi píše, že ešte ako mladistvý publikoval list, v ktorom obhajoval okupáciu Západného brehu Jordánu. Práve Feitha takisto hodnoverne obvinili zo špehovania pre Izrael a bol zapletený do dezinformácie, ktorou americká vláda ospravedlňovala inváziu do Iraku. Má blízke spojivá s hnutím osídľovania a takisto mal účasť na notoricky známom dokumente "Jasný prelom" (Clean Break), kde sa radí izraelskej vláde, že zvrhnutie Saddama Husajna by mal byť jej strategický cieľ. Autori toho dokumentu hovoria ako židia a Izraelčania, nie ako americkí občania: "Naše nároky na územie - ku ktorému upierame svoje nádeje už dvetisíc rokov - sú oprávnené a ušľachtilé." ...


(krátené)
prof. Kevin MacDonald, autor je profesorom na Kalifornskej štátnej univerzite, stránka autora - http://www.csulb.edu/~kmacd/
Western Voices
http://www.wvwnews.net/story.php?id=3275

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap