PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

Je to vážnejšie ako sa zdá

Rubrika: slovensko 2008

 

Článok Romana F. Michelka „Príčiny našich zlyhaní“ pomenoval niekoľko základných javov súčasnej politickej situácie. Snaží sa nejako sa vymotať z tejto zdanlivo neprehľadnej omáčky, zdanlivo rozporuplných faktov. Ako je možné, že sa zmenila vláda, a nezmenilo sa nič? Ako je možné, že došlo k volebnej zmene a k nijakej zmene nedošlo? Ako je možné, že v demokracií je mediálny a politický aparát prístupný len príslušníkom jedného názoru? Ako konštatuje Michelko:

Už takmer rok a pol pôsobia politické sily, do ktorých sme vkladali toľko nádejí. Čo robíme zle, že v našom postavení sa takmer nič nezmenilo? Ba naopak, ..... Dvojtýždenníky ... a mesačníky ...  živoria rovnako ako v opozičných časoch, ba niektoré ešte oveľa horšie.

Napriek výmene na čele STV nie je v redakcii spravodajstva ani jediná výrazná žurnalistická osobnosť, ktorá by presadzovala národnú, sociálnu či alterglobalistickú agendu. 0 Slovenskom rozhlase škoda hovoriť...

Je možné, že si súčasná vláda neuvedomuje nutnosť prezentovať svoje názory a argumenty v sebe hodnotovo blízkych médiách ? Alebo je to len stratégia (uznávam, že dočasne možno aj účinná) pasovať sa do roly obete, s tým, že ľudia sami pochopia, že všetky relevantné médiá sú opozičné, a preto nedôveryhodné.

Od roku 1998, po známej deratizácii v STV a po zániku rádia Hviezda FM, nie je ani najmenšia šanca zamestnať sa v elektronických médiách - verejnoprávne sú totiž pred časťou žurnalistov dokonale hermeticky uzavreté. Čo má teda mladý žurnalista či politológ po absolvovaní štúdia robiť?
Ak nie, súčasné vládnutie aktuálnej garnitúry je len náhodným nedopatrením, ktoré sa už dlho nebude opakovať. A stane sa tak len a len vďaka vlastnej arogancii, neschopnosti pochopiť nevyhnutnosť a správne si zadefinovať priority. Verím, že doba geta, disentu a zúfalej improvizácie je už nenávratne preč. Ak nie, prehrali sme všetci a plnú zodpovednosť za to nesie predovšetkým súčasná vládnuca garnitúra.
Všetky tieto otázky a nevyjasnené súvislosti majú jedného spoločného menovateľa: Prebratie „oficiálneho“ spôsobu uvažovania. Zabudli sme na to, že keď v 50. rokoch, v čase, keď sme mali mať vyspelú „ľudovú demokraciu“ boli voľby, tak isto ako aj médiá a občianska spoločnosť o ničom, niektorí dobrí ľudia si takisto kládli takéto otázky, nechápajúc, ako je možné, že systém funguje úplne inak, ako by v oficiálnej, deklaratívnej rovine, fungovať mal. Robíme vari niečo zle? Hádam je to len nejaká prešpekulovaná stratégia, ktorej nerozumieme...

Michelko poukazuje na skutočnosti, no analýze chýba systémový prístup. Je zjavne nelogické vysvetľovať politické zmeny náhodami, či hovoriť o politickej zmene, ak na druhej strane pripúšťame, že k nijakej reálnej politickej zmene nedošlo– došlo v podstate len k zmene administratívnej. Na jednej strane poukazovať na to, že nie je šanca zamestnať sa pre ľudí ktorí nepatria k jednému správnemu ideologickému názoru, teda že aparát má len jednu farbu, na druhej strane z toho nevyvodzovať systémové závery. Je to popis akoby od seba odtrhnutých javov, bez pochopenia, alebo minimálne pomenovania reálnej politickej situácie, reálneho systémového stavu či režimu v ktorom žijeme.

Reálny systémový stav je vždy predmetom ideologizácie. Vhodnou metódou jeho analýzy je urobiť to na príklade režimu, ktorého reálna analýza nepredstavuje ideologický problém. Ak sa prenesieme do obdobia napríklad 50. rokov, zistíme, že politický režim takisto fungoval v podmienkach deklarovaného pluralizmu, samozrejme „nezávislých masmédií“ a rozsiahlej „občianskej spoločnosti“. Medzi najzatĺkanejšie fakty patrí, že politické režimy sú inštitucionálne (formálne) veľmi podobné, ba až totožné, bez ohľadu na ich ideologické charakteristiky. V 50. rokoch (v iných socialistických štátoch oveľa dlhšie) bol deklarovaný politický pluralizmus strán založený na slobode a nezávislosti médií, ako aj občianskej spoločnosti. De facto (hoci nie de iure) mala vedúcu úlohu jedna zložka deklaratívneho politického systému. V skutočnosti totiž neexistoval ani mediálny, ani občiansky a tým pádom nemohol existovať ani deklarovaný stranícky pluralizmus. Systémové podmienky pôsobenia ostatných (pro forma rovnocenných) subjektov kontrolovala táto jedna zložka.

Je to dnes inak?

Pri hlbšej analýze reálneho politického systému súčasného režimu a jeho porovnania s bývalým je takáto otázka prinajmenšom dosť aktuálna, ak už nechceme povedať, že zodpovedaná. Po odstránení Mečiara s jeho naivným pokusom o geopolitickú a čiastočne i ideologickú tretiu cestu, sme nastúpili program kapitalistickej transformácie, ktorý však nemal valnú spoločenskú objednávku. To sa nutne muselo prejaviť v charaktere režimu, ktorý mal túto transformáciu zabezpečiť. Po roku 1998 prestali celkom bez servítky fungovať tie prvky politického systému, ktoré sú kritériami reálnosti deklarovaného straníckeho pluralizmu. Prestali fungovať opozičné masmédiá; masmediálno- ideologická homogenita v tomto smere prevýšila aj niektoré obdobia bývalého režimu, keď existovali proti „mainstreemu“ pomerne kritické médiá.

Po roku 1998 takisto prestala fungovať nezávislá, resp. aspoň trochu sa na svoj ideál podobajúca občianska spoločnosť. Ako „občianska spoločnosť“ vystupujú Washingtonom platené a riadené organizácie, ktoré vlastne nepredstavujú ani inštitucionálne niekoľko organizácií. V niekoľkých (15-20) takýchto organizáciách sedí niekoľko, v predstavenstve každej z nich notoricky sa opakujúcich ľudí, ktorí sú týmito organizáciami, teda Washingtonom, platení. Čiže sú zamestnancami, nie občanmi združujúcimi sa v nejakom záujmovom združení. Tieto organizácie sú mocensky priamo prepojené s dvoma stranami (či jednou stranou rozdelenou na dve?)- KDH a SDKÚ-DS. Prostredníctvom nich majú tieto strany dokonca priame personálne väzby na vplyvné pravicové médiá.

Z hľadiska politického charakteru deklarovanej „občianskej spoločnosti“ jednoznačne dnešný systémový stav „prevýšil“ aj ten za bývalého režimu. Nemá zmysel popierať, že i vtedy boli veľké tlaky na konformizáciu vtedajších spoločenských organizácií, aby vystupovali ako spoločenská podpora režimu. Rozdiel spočíva v tom, že tieto organizácie mali aj členov, nielen navzájom poprepájané vedenie, no a takisto neboli priamo financované a kontrolované Moskvou. Výsledkom (aj) týchto charakteristík systému je, že deklarovaný „pluralizmus“ nie je reálnejší ako ten za bývalého režimu. Strany sa dnes takisto ako v bývalom režime delia na tie, ktoré majú vzťah k ostatným – rozhodujúcim – štruktúram politického systému (politickému vplyvu), a tie, ktoré ju nemajú. Nie je teda splnená základná podmienka reálneho politického pluralizmu.

Fakt, že systém konsenzuálneho typu (všetky parlamentné strany sedia vo vláde, takéto systémy fungujú vo viacerých štátoch- napr. Švajčiarsko), sa v dnešných systémových podmienkach zmenil na systém konkurenčného typu (vo vláde sa parlamentné strany striedajú), na uvedenej podstate tohto systému nič nemení. Voľby v roku 2006 boli o čisto administratívnej výmene vlády, podobne, a možno najmenej tak, ako tie pred rokom 1989.

Ako uviedol Michelko, „Oproti časom normalizácie je rozdiel len v jednom, vtedajšia moc nás priamo nepostihovala brachiálnou silou. Pochopila, že priamym mocenským zásahom by z nás urobila martýrov a radikálne by spropagovala naše myšlienky. O to ťažší dosah malo veľmi účinné vytesnenie nás zo spoločenského a mediálneho diskurzu.“

Treba dodať, že to nie je celkom tak. Bez snahy prihrievať kohokoľvek ideologickú polievočku je nutné konštatovať, že ani normalizačná moc nebola natoľko hlúpa, aby si neuvedomovala, že ponechanie minimálneho priestoru pre – za takýchto okolností neúčinnú – „kritiku“ je lepšie ako jej reaktívne čeliť. A naopak, niektorí novinári boli aj po roku 1998 odsúdení na tresty odňatia slobody za svoje názory, čo viedlo v niektorých prípadoch k zániku opozičných periodík. Prečo toto údajne nová moc po roku 2006 nepomenovala?

Samozrejme, v 70. rokoch sa to realizovalo v podmienkach studenej vojny, už len toto muselo ovplyvňovať mieru represálií, dodajme len, že na oboch stranách železnej opony. Ide hlavne o to, aby sme sa vyhli „povinným“ ideologickým klišé, ktoré majú celú problematiku posunúť do roviny- ešte stále je to o čosi lepšie ako „za komunistov“. A tým vlastne posunúť problém von z problematiky systémovej. I to je však, aj keď len v obmedzenej miere, už len prebranie nanúteného ideologického slovníka a uvažovania. Ono to totiž vôbec nemusí byť nutne lepšie ako v predchádzajúcom režime. Môže to byť dokonca ešte horšie. Ak sa historicky vyskytli totalitné, nieto autoritatívne (ako bol u nás) režimy tak liberalistického, ako aj socialistického ideologického typu, tak k tomu, čo sa – vždy až s odstupom času – nazýva totalitný systém, môžeme dospieť aj dnes.

Zdôraznime znova, že z formálneho hľadiska sú moderné systémy podobné. Všetky deklarujú pluralizmus, atď., tak to bolo aj v 50. rokoch u nás. V pobaltských štátoch už k niečomu takému ako diktatúra liberalistického typu, s výraznými totalitnými prvkami, dospeli. Nikde teda nie je napísané, že k tomu nemôžeme dospieť aj my. Už len preto, že sú nám tieto systémy dávané div nie za vzor „transformácie“. Ono je to tak: každý systém definuje pozitívne ideologické pojmy, okolo ktorých osciluje ideológia, ideologicky: teda ako socializmus, alebo liberalizmus, a podobne. Byť vzorovo ideologický teda v ideologickej hantýrke znie ako byť vzorovo „demokratický“.

Teda ideologicky môžeme systém označiť za tým „demokratickejší“, čím je – v skutočnosti – nedemokratickejší, keďže ideologicky homogénne systémy bývajú málokedy veľmi demokratické. A to je vlastne jednoduchým výrazom celej ideologickej terminológie, ktorú Orwell popísal v deji svojho románu ako heslo „pravda je lož, vojna je mier“ a tak ďalej. Normálna, hlúpa, zámena pojmov.

My dnes čelíme nie(len) tomu, že sa robia nejaké údajné politické „chyby“. Je predsa absurdné vysvetliť absenciu reálnej politickej zmeny – alebo čisto administratívnej výmeny vlády – po roku 2006 ako výraz „stratégie“ tejto vlády. To by musela byť riadne nezmyselná stratégia. Čelíme tomu, že bol – aj keď s inými dobovými kulisami, no v podstate podobne ako po roku ´48 – nastolený určitý ideologicko/geopolitický status quo, či inak povedané režim. V minulosti to bol reál- socialistický, dnes neoliberalistický. Oba sa tvárili či tvária (aspoň zozačiatku) ako „pluralitné“. No pluralizmus musí byť v podmienkach naoktrojovanej ideologickej koncepcie– ktorá nie je veľmi v súlade so spoločenskou objednávkou – nutne len formálny. A čo je pre takýto pluralizmus typické: De facto (hoci často nie de iure) vedúca úloha určitej zložky deklaratívneho politického a straníckeho systému vyjadrená kontrolou všetkých ostatných prvkov systému moci a vplyvu, formálna účasť ostatných prvkov politického systému na vláde, ktorých štruktúrne (systémové) podmienky politického pôsobenia kontroluje zložka s „vedúcou úlohou“. Všetky tieto podmienky sú – tak v minulosti, ako aj dnes– v našom prípade splnené. V niektorých aspektoch, ako sme uviedli – napríklad mierou kontroly oficiálnej „občianskej“ spoločnosti – je dnešný stav v porovnaní s tým bývalým ešte absurdnejší, rovnako ako aj mierou priamej kontroly zvonka.

Ak je možné mať fraškovitý pluralizmus v podmienkach systému konsenzuálneho typu, nie je nijaká teoretická a ani praktická prekážka, prečo by to nemalo byť tak v podmienkach systému konkurenčného typu. Všetky parametre a pomery môžu zostať zachované. Empirických príkladov oboch typov prípadov je dosť, je len otázkou určitej historickej skúsenosti a z nej vyplývajúcej predpojatosti (bývalý režim bol- z deklaratívneho hľadiska- systémom takéhoto konsenzuálneho typu), ak sa zatĺkanie status quo opiera o takto vytvorený psychologický dojem. V podmienkach iných historických skúseností (napríklad v niektorých juhoamerických štátoch) je to presne naopak, dojmom „nedeformovateľnosti“ by vzhľadom k absencií skúseností s takýmto systémom pôsobil systém konsenzuálneho typu.

Ak je typickým znakom takéhoto deklaratívneho „pluralizmu“ (minimálne u nás), nech sa realizuje v akýchkoľvek ideologických podmienkach, to, že štruktúrne podmienky pôsobenia ostatných prvkov systému kontrolujú tie s „vedúcou úlohou“ (resp. dnes do procesu vstupuje priama kontrola systému zo strany hegemóna, ktorá v minulosti absentovala), alebo proste jedno centrum (čisto teoreticky stranícky systém nemusí byť diferencovaný), tak základným narušením status quo by bolo práve to ak by vznikli pluralitné masmédiá, reálna (teda pluralitná) občianska spoločnosť, či predmetom volebnej „zmeny“ by sa stali niektoré mocensky významné inštitúcie (napr. tajné služby). K volebnej „výmene“ samozrejme dochádza: menia sa počty členov strán v parlamente, mení sa vláda- buď v pomernom zmysle slova (teda trochu), alebo pomerne v časovom zmysle slova (teda na chvíľu)- ale nie je mysliteľné, aby došlo k reálnej zmene politiky. Ak by došlo k narušeniu základných štruktúrnych podmienok existencie tohto systému, mohlo by to, v zmysle geopolitickej integrácie systému viesť až k zásahu zvonka. Je čisto vecou ideologickej technológie jeho zdôvodnenie.

Predstavte si, že by niekto v časoch deklaratívneho „pluralizmu“ v 50. rokoch požadoval vznik vplyvných masmédií, či združení, ktoré by nereprezentovali záujem Komunistickej strany, ale ostatných strán v NF. Oficiálne samozrejme boli „nezávislé“, čo je de facto nezmysel. Predstavte si, že by niekto postavil otázku do tejto roviny, a požadoval takéto zmeny. Boli by reálne? Asi nie, a tak ich všetky zúčastnené subjekty akceptovali, či už išlo o tie „vo vleku“, či o ten s vedúcou úlohou. Každý z toho ťažil svojim spôsobom. Prenesme sa do súčasnosti. Požaduje niekto, teda tie „nové“ politické sily, takéto zmeny -na oficiálnej, resp. straníckej úrovni- dnes? Je niečo lepším príkladom závislosti niektorých subjektov ako prijatie ich závislého postavenia?

Michelko sa pýta, ako je možné, že vláda nechce názorovo blízke médiá. Ale prečo sa domnieva, že názorovo jej nie sú blízke tie médiá, ktoré už existujú, ak sa takto správa? Michelko pripúšťa, že táto vláda v podstate ďalej rozvíja politiku tej predošlej voči nemu a jemu podobným ľuďom. Ale ako potom môže hovoriť o tom, že vláda reálne presadzuje nejaké iné názory? Diferenciačným kritériom ľudí ako je on, oproti ľuďom ako Bútora, Mesežnikov a spol. je samozrejme názor, nie farba očí...

S problémom uplatnenia sa ľudí to súvisí v tom zmysle, že politicky vzdelaný človek ako novinár, politológ, sociálny filozof..., sa môže presadiť jedine v skupine ľudí, ktorí majú podobný názor. No a APARÁT (všetky tie zložky o ktorých sme tu hovorili) je vzhľadom ku svojmu charakteru personálne napĺňaný len ľuďmi jedného názoru. To je empirický fakt. Za druhé, tento názor, ideologická orientácia, nezodpovedá názoru väčšiny spoločnosti. To je dané tým, že tento aparát musí z funkcionálneho hľadiska reprezentovať a zabezpečovať realizáciu ideologického programu (usporiadania spoločnosti, jej geopolitického začlenenia), ktorý nie je výsledkom spoločenskej objednávky. No a konečne, s problémom priamej kontroly systému zvonka, súvisí fakt, že Slováci vlastne politiku vo vlastnom štáte nerobia. Z toho dôvodu slovenská „politika“ nepotrebuje tie štruktúry, ktoré každá „normálna“ politika potrebuje: informačné a odborné zázemie. Má čisto folklórny charakter. Ľudia ktorí predstavujú v tomto smere odborný potenciál, sú bez uplatnenia. Ideológiu, stratégiu i mediálnu kontrolu (o pluralizme nemôže byť ani reči) tu robí niekto iný- spomedzi Slovákov potrebuje nanajvýš pomocnú silu.

Nie je pravdou ani to, že by to bolo „o čosi lepšie“ ako za bývalého režimu. V niečom iste. V niečom vôbec. ČSSR sa v roku 1975 zaviazala (tak ako všetky členské štáty KBSE) rešpektovať tzv. Helsinské dohovory, ktoré signatárov na Východe i Západe zaväzovali rešpektovať pôsobenie nezávislých občianskych štruktúr. Nebola to a priori ideologická chyba, ako sa to interpretuje dnes: v tom čase sa ideológovia na Východe nazdávali, že budú môcť tieto záväzky ideologicky využiť proti Západu podobne, ako ich využil Západ koncom 80. rokov (nie je to síce celkom tak, v skutočnosti neboli zmeny vecou tlaku „zdola“ ale geopolitickej dohody, no tento problém ponecháme mimo rámca článku). Bolo to dané tým, že na prelome 60. a 70. rokov reálne hrozilo niečo ako revolúcia vo viacerých západných štátoch, čo nútilo ich režimy zavádzať ideologicko a politicko represívne opatrenia, východní stratégovia teda mohli opodstatnene očakávať, že oni budú z tohto ťažiť.

Tieto záväzky však prispievali k tomu, že de iure oficiálne na našom území mohli pôsobiť jednak reportéri západných médií ako napr. Slobodná Európa, ako aj ľudia ako Havel, Kusý a iní, mali de facto legálny príjem z toho, že sú disidenti. Samozrejme, režim im to nedaroval, boli aj prehliadky, boli aj výsluchy, no to je niečo čo je dnes v USA bežné. „Cez hubu“ nedostal ani jeden. Tak aká totalita? Fakt vyhrotenej ideologicko- blokovej konfrontácie spôsoboval, že boli pomerne dobre platení. Rádovo to činilo niekoľko priemerných mesačných platov. Tak zámožných disidentov ako mala ČSSR má dnes len máloktorý liberálno- kapitalistický štát. Aká je situácia dnes? A ak by čisto hypoteticky dnešný opozičník poberal – napríklad z Ruska či Číny– 50 tisíc mesačne za svoje pôsobenie, ako by sa k nemu správal súčasný režim? Nebudem ďaleko od pravdy ak poviem, že by boli vykreslení ako vlastizradcovia a domová prehliadka či sledovanie by boli tým najmenším postihom za ich aktivity.

No vrátim sa k otázke, ktorú Michelko načal: čo robiť? So Smerom a spol. nič, ak by tí niečo chceli robiť, za dva roky mohli. Mimochodom sú tu len dočasne- už dnes sa pracuje na tom, ako naplniť základný mechanizmus systému, aký sme popisovali vyššie- zmeny na pravici majú viesť ku kompletnej reštrukturalizácií akože pravice a jej znovudosadeniu. Spoločenská podpora takéhoto kroku na Slovensku nie je podstatná. Len by sme skúsili sa proti tomu postaviť. V tejto situácií je možné len jedno: pomôcť si sami. No nemá význam diskutovať o tom cez médiá. Dá sa to, dokonca to nie je zložité. Je tu len jeden problém. Michelko spomínal niečo o absencií brachiálnej sily. Tá nie je nutná len vtedy, ak nie je kritika hlasná a účinná. Ak by bola, zrejme by došlo aj k jej nasadeniu. V podstate nie je iný spôsob ako bojovať za niečo ako demokracia – nechcem z toho slova robiť klišé, myslím tým pre všetky relevantné záujmy a názory v spoločnosti otvorený systém – než donútiť systém buď aby sa zmenil, alebo aby sa demystifikoval. Inak už terajšiu situáciu je možné považovať za jeho demystifikáciu, len nie je zatiaľ artikulovaná. Ide o to postaviť reálnu kritiku a buďto prispieť k otvoreniu systému, alebo si vypýtať faul. Pražská jar bola presne o tomto mechanizme. My potrebujeme novú pražskú jar. Nie je to sranda. Základom je uvedomenie si reálneho stavu, ktorý vytvára potrebu mobilizácie v kruhu (najprv) intelektuálov. Potom zjednotenie na spoločnej ideovej platforme. Toto je zložité, pretože bolo vyvinuté veľké úsilie na to, aby boli nainfikované ideologické výry, ktoré rozkladajú potenciálnych odporcov. No a konečne, integrácia inštitucionálna, ktorá je skôr aspektom ako výsledkom uvedených krokov.

 


Milan Ursíny 

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap