PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

Ján Doruľa: Slovenčina ako politikum včera aj dnes

rubrika: slovensko 2008

 

 

 

     10. januára 1898 vydal „výkonný výbor národnostného kongresu z roku 1895 Protest proti zákonu o pomaďarčení miestnych mien v Uhorsku. Pokladal ho za prejav tendencie štátnej moci maďarizovať verejný život a obyvateľstvo štátu a «utvoriť z Uhorska v protive k jeho dejinám, k jeho etnickým pomerom, homogénny národný štát.»“  –  15. februára 1898 „panovník sankcionoval zák. čl. 4 / 1898 o miestnych názvoch, podľa ktorého každá lokalita mohla mať len jeden úradný názov (meno) a platil zákaz úradne používať nemaďarské názvy.“ (Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava : SLOVART  2007, s. 316 a 317) Predstavitelia SMK sa domáhajú používania týchto názvov v učebniciach pre slovenské školy s maďarským vyučovacím jazykom.

Kto dnes protestuje?
     Pri vehementnom presadzovaní týchto názvov sprevádzanom vášnivými emóciami a klamstvami publikovanými aj v „slovenskej“ tlači a sprevádzanými intervenciami z najvyšších vládnych miest Maďarskej republiky sa ignoruje platná legislatíva Slovenskej republiky i medzinárodné dokumenty v danej oblasti, oživujú sa ako naďalej platné predtrianonské pomery, ktoré sú odrazom čias najsurovejšej maďarizácie, presadzovanej štátnymi aj neštátnymi inštitúciami z čias dualistickej monarchie.

Po rozpade monarchie, po vzniku Česko-Slovenskej republiky prestali byť tieto názvy oficiálnymi úradnými pomenovaniami. Ak sa dnes predstavitelia maďarskej národnostnej menšiny domáhajú používania týchto názvov, nerešpektujú tú historickú skutočnosť, že zanikol štátnopolitický útvar, v ktorom spomínané názvy fungovali ako jediné a výlučné oficiálne pomenovania, že ignorujú aj v tejto oblasti zmenu štátnopolitického usporiadania v Európe po 1. svetovej vojne.

Nejde tu len o nerešpektovanie medzinárodne platných štátnopolitických pomerov a slovenskej štátnosti, ale aj o zjavné klamstvá, keď sa za historické vyhlasujú aj všetky umelo vymyslené alebo inak maďarizované názvy.

Ak slovenský poslanec maďarskej národnosti Duka Zolyomi sa v Európskom parlamente sťažuje, že sa Maďarom na Slovensku zabraňuje používať ich historické názvy, ktoré uverejnil denník Új szó, keď informoval svojich čitateľov o zmenách frekvencií v Slovenskom rozhlase, treba povedať, že jeho klamstvo spočíva v tom, že názvy Ólubló, Besztercebánya a všetky ďalšie, ktoré len v maďarskej podobe uverejnil tento denník, nie sú maďarské historické názvy, ale pomaďarčené slovenské názvy.

Teda historické názvy nie sú maďarské, ale slovenské. Naši občania maďarskej národnosti poznajú názov Stará Ľubovňa, no neviem, koľko je takých občanov maďarskej národnosti na Slovensku, čitateľov denníka Új szó, ktorí pochopia, že Ólubló je Stará Ľubovňa. Takto maďarská tlač „spoľahlivo“ informuje svojich čitateľov a „správne“ ich orientuje na území Slovenska, t. j. Felvidéku.

     Niekedy sa nám z maďarskej strany vyčituje, že máme výhrady proti „historickému“ pomenovaniu Felvidék (Horná zem), zatiaľ čo sami používame podobné označenie dolná zem. Nuž Slováci dolnou zemou označovali tie miesta v južných oblastiach habsburskej a potom dualistickej monarchie, kde sa najmä po vyhnaní Turkov usádzali a ktoré hospodársky a kultúrne zveľaďovali, pravda, ako etnickí Slováci len do tých čias, kým sa naplno neprejavili dôsledky „vzorovej“ maďarskej národnostnej a školskej politiky. Slovenská dolná zem, ktorú neoblažila táto vzorová národnostná politika, verne pokračujúca v línii predtrianonských pomerov, úspešne predlžuje svoje trvanie vo Vojvodine, Báčke a Banáte, t. j. mimo územia Maďarska.

Predovšetkým tam je slovenská dolná zem. Týmto pomenovaním Slováci nikdy nenahrádzali názov Maďarska ako suverénneho európskeho štátu. Maďarský názov Felvidék sa používa v politickom význame, namiesto pomenovania Slovensko, označuje sa ním teda štátno-politický útvar, v ktorom Maďari tvoria jednu z národnostných menšín. Aj toto pomenovanie Slovenska je prejavom obnovovania predtrianonskej kontinuity s celou jej nepoučiteľnou protislovenskou nevraživosťou a hrubým ignorovaním slovenskej štátnosti, je prejavom agresívnej maďarskej iredenty. V tom je podstatný rozdiel medzi mierumilovnou slovenskou dolnou zemou a militantným maďarským Felvidékom.

     Pripomeniem aj takú kuriozitu z listu občana zo Žiaru nad Hronom, ktorý píše, že sa ho maďarskí turisti vypytovali, kde je to ten Zolyom; nevedeli, že ho majú pred očami na tabuliach v podobe Zvolen. Nakoniec, aj Zvolen je ten historický názov, ktorý je skrytý v pomaďarčenej podobe Zolyom. Aby všetci maďarskí „vlastenci“ vedeli, ako znejú „historické“ maďarské miestne názvy na Slovensku, vydávajú sa v Maďarsku ich zoznamy, z ktorých taký vlastenec, prežívajúci od útleho detstva „trianonskú traumu,“ sa dozvie, že Hrabušice sú Káposztafalva, že Hrabovčík v stolici Sáros je Gyertyánpatak, Hrabové v stolici Trencsén je Rabó, Hrabovec v stolici Sáros je zas Rabóc, Dubnica nad Váhom je Máriatölgyes (v súpise maďarských „exoným“ Vágtölgyes), Hlboké sa „správne po maďarsky“ nazýva Luboka, Rysy vo Vysokých Tatrách sa správne „historicky“ nazývajú Tengerszemcsúcs, Prostredný hrot že je Középorom, Bujačí vrch Homlokos, Ždiarska vidla Határhegy, sedlo Váha Hunfalvi-nyereg atď. a pod.

Je bezočivé klamstvo, že pre maďarské deti sú tieto predtrianonské úradné názvy celkom prirodzené v ich materinskom jazyku (SME - Morvay 25. 9. 2008: „Jediným riešením zodpovedajúcim logike akéhokoľvek jazyka, pedagogickým zásadám kladúcim dôraz na čím ľahšie pochopenie textu pre žiakov, a dokonca elementárnemu zdravému rozumu, je, aby boli zemepisné názvy v maďarskojazyčnom texte uvedené maďarsky, tak ako ich samotní žiaci prirodzene používajú.“)

Treba si položiť otázku, aký je zmysel oživovania predtrianonskej kontinuity, oprašovania zatuchnutých maďarizačných spotvorenín. Treba si ďalší vývin predstaviť tak, že v duchu uplatňovania menšinových práv podľa unikátnej legislatívy v zmysle návrhu poslancov SMK na novelizáciu zákona (SME 7. 10. 2008) sa budú absolventi slovenských škôl s maďarským vyučovacím jazykom, ktorí sa už v blízkej budúcnosti v dôsledku úspešnej realizácie izolacionistickej politiky SMK nedohovoria na Slovensku v tom cudzom slovenskom jazyku, domáhať informácií, orientačných tabúľ s „historickými“ predtrianonskými názvami po celom Slovensku, lebo veď oni sú tiež občanmi „tejto krajiny,“ Felvidéku, a tiež sa musia nejako dostať do „svojho“ Zolyoma, do Káposztafalvy alebo potrafiť v Tatrách na Tengerszemcsúcs?

Je predsa pre nich neprijateľným ponížením používať v tom svojom tatranskom Felvidéku nejaké názvy, ktoré nivočia, „prznia“ ich milovanú materčinu (denník SME uverejnil takto formulované pohoršenia proti slovenským názvom v učebnici pre maďarské školy od rozhorčeného P. Csákyho, P. Morvaya, M. Kusého a ďalších svojich čitateľov). Počuli sme od predstaviteľov SMK, aký atentát na maďarčinu je tá učebnica, v ktorej sa slovenské názvy dostávajú do kontextu maďarského jazyka. Ak sa tam po stovkách a tisíckach dostávajú akékoľvek iné názvy, t. j. z nejakého iného cudzieho jazyka, nejde o nijaké nivočenie, „prznenie“ maďarčiny.
Je namieste otázka, prečo je pre tie maďarské morfémy také ponižujúce spájať sa so slovenskými geografickými názvami, prečo spojením maď. -ről, -ba, -an, -i so slovenskými názvami Košice, Ružomberok, Vrútky, Bratislava vznikajú ohyzdné hybridy (Veronika Šutková, SME 11. 10. 2008), prečo ich tie slovenské názvy natoľko zhadzujú, že „keď si taký jazykový hybrid prečíta teta z Dunajskej Stredy, tak okamžite začne hľadať prihlášku do Maďarskej gardy, pretože je to poburujúce,“ myslí si Berényi (SME 6. 10. 2008).

Veď jazyk sám so všetkými svojimi pravidlami, podľa ktorých korektne funguje, nezávisí od nijakej politiky ani ideológie, rovnakými prostriedkami a formami môže vyjadrovať najrozmanitejšie myšlienkové alebo citové obsahy, rovnako slúži všetkým svojim používateľom. Preto slovenské názvy vstupujú do kontextu maďarského jazyka presne tak, ako doň vstupujú názvy z akéhokoľvek iného jazyka, všetky „prznia“ ten jazyk typovo rovnakým spôsobom. [Celkom náhodný príklad z maďarského textu v internete (wikipedia): a Torrejónban; Madridot; földsáv a Coast Rangetól keletre; A hegyvidék legmagasabb csúcsa Oregonban.] Kameňom úrazu nie je jazyk, ale „politika,“ ktorú doň vnášajú politickí predstavitelia SMK a ich horliví mediálni služobníci. Túto politiku možno jasne identifikovať a pomenovať. Prejavila sa učebnicovo presne.

     V príspevku O historizme v písaní niektorých mien a názvov (Slovenská reč, 1986, roč. 51, č. 4, s. 211-216) som musel konštatovať: „Z prachu zabudnutia sa vyhrabávajú predprevratové pomaďarčené názvy slovenských lokalít, kriesi sa chiméra ich kontinuity so stavom pred vznikom Československa. Prekvapujúce je, že sa tak robí nielen za hranicami ČSSR, ale aj v našom štáte. (...) Dôvod takéhoto postupu nie je istotne ten, aby sa zahraničnému turistovi uľahčila orientácia v našej krajine. V paralelnom nemeckom a ruskom texte sa nič podobného turistom nepredkladá, hoci v nemeckom texte by iste také možnosti boli. Vydavateľstvo Osveta v Martine vydalo roku 1985 knihu Tatry v panorámach. V cudzojazyčných textoch (ruskom, nemeckom, anglickom) sa uvádzajú iba slovenské názvy tatranských i podtatranských osád a dedín.

Len maďarský text je výnimkou.“ Za prirodzené sa pokladá, že sa v nemeckom texte píše Auf die Spitze Rysy, auf der Bergwiese Starolesnianska poľana in der Zusammenmündung der Täler Studené doliny a pod. Neviem, že by niekto takýto nemecký text vyhlasoval za „prznenie“ nemčiny.

Marián Leško sa odvoláva na Ingrid Hrubaničovú, ktorá vyzýva, „aby sme si predstavili, ako by nám padlo, keby učebnice pre slovenské deti vo Vojvodine obsahovali vety typu: «V Beograd navštívime divadlo a v Novi Sad sa pôjdeme pozrieť na Petrovaradinska tvrdžava.» Určite by sme vojvodinské úrady a zodpovedných ľudí upozorňovali, že tento jazyk nie je slovenčina a že deti, ktorým sa vnucuje hybrid, nebudú vedieť dobre ani po slovensky, a ani po srbsky. Je hanebné, že to, čo by sme určite odmietli, keby išlo o nás, vnucujeme iným len preto, lebo sú v menšine. A je veľkou hanbou, že s takým niečím sa oficiálne stotožnil aj prvý občan Slovenskej republiky. Hybridný jazyk, ktorý na slovenské názvy „montuje“ maďarské koncovky, nie je ani slovenčinou, ani maďarčinou“ (SME 18. 10. 2008).

Citovanú umelo zostavenú gramaticky chybnú slovenskú vetu, v ktorej sa uvedené názvy nezaraďujú do kontextu slovenského jazyka náležitými gramatickými tvarmi, nemožno porovnávať s gramaticky korektnými maďarskými tvarmi v kritizovanej a nevyberanými výrazmi a „vtipnými“ zosmiešňovaniami pranierovanej učebnice alebo učebníc, kde sa slovenské názvy gramaticky správne zaraďujú do kontextu maďarského jazyka tak, že sa nenarúša jazykový (aglutinačný) typ maďarčiny. Veď aký že je „gramatický“ rozdiel medzi Torrejónban, Oregonban a Ružomberokban?

Prečo je Ružomberokban neprípustný hybrid, ktorý „przní“ maďarčinu a jazykovo po maďarsky celkom rovnaká forma Torrejónban, Oregonban je celkom celučičkom v poriadku? Je jasné, že tu nejde o -ban, ale o Ružomberok, o slovenské názvy, o slovenčinu. Nehovorme teda nekvalifikovane, kocúrkovsky o gramatike. Tá nemá s touto politikou, s maďarskou iredentou, nič spoločné, len sa bohapusto zneužíva na jej zahmlievanie. Aj kandidátka na prezidentku Slovenskej republiky Iveta Radičová (Markíza – Na telo 19. 10. 2008) hovorí o „gramatickej mäteži“ v učebniciach pre školy s maďarským vyučovacím jazykom. Odstránenie tejto mäteže je podľa nej oveľa zásadovejší problém ako „nevinná“ spolupráca slovenských poslancov za SMK s Fórom poslancov karpatskej kotliny (rozumej Veľkého Maďarska) na pôde parlamentu Maďarskej republiky.

Citovaná Ingrid Hrubaničová (SME 10. 10. 2008) sa pýta, „prečo všetky tieto analógie a súvislosti nevidíme v našich slovensko-maďarských jazykových vzťahoch?“ Má na mysli našu zvláštnu ústretovosť, ktorá „panuje voči po anglicky hovoriacim ľuďom. Aj smerové šípky v centre Bratislavy sú písané po anglicky – Old City, Slovak National Museum, Bratislava castle a pod. Aj na budovách visí „FOR RENT!“ a nikomu to neprekáža. Veľmi ľahko sme získali „nadhľad“, ak ide o niečo, od čoho sme závislí.“ Paralela („analógia“) angličtiny a maďarčiny je tu poriadne sfalšovaná. Tá angličtina totiž tu nie je len pre „anglicky hovoriacich ľudí,“ ale pre všetkých tých, čo anglický text rozumejú, a to je dnes takmer celý svet, aspoň ten, ktorý prichádza aj k nám. A naozaj sme ten „nadhľad,“ ktorý by sme mali slušne uplatňovať aj voči maďarskej iredente, získali pre niečo, „od čoho sme závislí?“

Dobromyseľne by sa tá závislosť dala viazať na svetovú rozšírenosť angličtiny. Ale aj tak by som tie bratislavské orientačné tabule neviazal na akokoľvek myslenú „závislosť,“ lebo svojou „svetovosťou“ znamenajú nielen surové nerešpektovanie platných zákonov Slovenskej republiky, ale aj ponižovanie slovenčiny. V akom príkrom rozpore s touto bratislavskou svetovosťou je srbská „analógia“ z väčšinovo slovenského Báčskeho Petrovca, kde síce v nápisoch nie je na prvom mieste slovenčina, ale tak, ako sa patrí (a tamojší Slováci to dobre vedia a rešpektujú) – srbčina – a ten svetový anglický jazyk je, čuduj sa svete, až na potupnom treťom mieste (I. Hrubaničová píše: „keď vyjdete z divadla v Báčskom Petrovci a zabočíte doprava, uvidíte veľkú trojjazyčnú tabuľu, na ktorej sú názvy dôležitých pamiatok a inštitúcií uvedené v srbčine, v slovenčine a angličtine. Takže okrem iného je tam aj toto: Matica slovačka / Matica slovenská / The Slovak Matrix.“). No to sa v Bratislave nemôže stať. Nuž videli by ste, vy retardovaní rodoľubkovia, čo by sa stalo, keby sa to stalo. V „slovenskom“ SME by už neomylne vedeli, čo treba v takom prípade robiť, t. j. písať.

     Ak sa poslanci za SMK pri svojom návrhu na novelizáciu zákona o výchove a vzdelávaní dovolávajú článku 10 Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, zamlčiavajú ten rozhodujúci fakt, že Ministerstvo zahraničných vecí SR hneď pri uložení ratifikačnej listiny tohto zákona vydalo vyhlásenie, v ktorom sa o. i. hovorí: „Slovenská republika vyhlasuje podľa článku 1 písm. b) charty, že pojem «územie, na ktorom sa používa regionálny alebo menšinový jazyk,» sa vzťahuje na obce podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 22 / 1999 Z. z., ktorým sa vydáva zoznam obcí, v ktorých občania Slovenskej republiky patriaci k národnostnej menšine tvoria najmenej 20% obyvateľstva z 25. augusta 1999, a to vrátane uplatňovania jej článku 10.“

V Európskej charte regionálnych alebo menšinových jazykov sa, pravdaže, hovorí aj to, že „ochrana a podpora regionálnych alebo menšinových jazykov by nemala byť na úkor oficiálnych jazykov a potreby ich učenia,“ že „v oblasti vzdelávania sa zmluvné strany zaväzujú na územiach, kde sa také jazyky používajú, podľa situácie každého z týchto jazykov a bez ujmy na výučbe oficiálneho jazyka štátu umožniť vyučovanie ... v príslušných regionálnych jazykoch.“ Tu treba spomenúť aj § 18 ods. 8 zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov, kde sa hovorí, že „štandardizované geografické názvy sú záväzné pre vydavateľov kartografických diel, odborných publikácií, na používanie v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie a v úradnej činnosti orgánov verejnej správy; rovnako to platí pre vydavateľov kartografických diel a odborných publikácií vydávaných v cudzom jazyku a na používanie v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie šírených v cudzom jazyku.“

Pán poslanec za SMK László Szigeti opäť „nevie“ (pozri reláciu televíznej stanice TA3 V politike 12. októbra 2008), že k tomuto zákonu bola vydaná dôvodová správa, v ktorej sa doslova hovorí, že „za odborné publikácie sa považujú napr. učebnice, publikácie z oblasti geografie, histórie, turistického ruchu, štatistiky, encyklopédie, lexikóny, cestopisy, slovníky, odborné a vedecké periodiká z týchto oblastí a podobne.“ Toto vysvetlenie k § 18 ods. 8 v charakteristike odborných publikácií hneď na prvom mieste spomína učebnice, takže napriek tvrdeniam pána poslanca je aj tu slovenská legislatíva jasná a jednoznačná.

Pravda, politickým predstaviteľom SMK a ich nadmieru horlivým prisluhovačom z radov redaktorov, novinárov a ďalších dvorných prispievateľov mienkotvornej „slovenskej“ tlače nestačí rámec územia, kde sa maďarský jazyk používa, pre nich je maďarský celý felvidék (rozumej Slovensko), so všetkými pseudohistorickými maďarizátorskými názvami, ktoré treba čo najskôr legalizovať, čo znamená vedome ignorovať štátnopolitické usporiadanie po rozpade monarchie, zapríčinené známou maďarizátorskou politikou.

Je jasné, že možnosť používať vžité maďarské geografické názvy sa vzťahuje na zákonom presne vymedzené územie. Rozšíriť používanie takýchto názvov na územie celej Slovenskej republiky je nezakrytý prejav maďarskej politickej iredenty dirigovanej z Budapešti a dlhodobo vnášajúcej nebezpečné napätie do medzinárodných vzťahov v strednej Európe, ako na to nedávno v trocha inej súvislosti poukázali aj predstavitelia ukrajinských občianskych, kultúrnych a politických organizácií a tvorivej inteligencie (vyhlásenie z 3. marca 2008), z ktorého vyberáme: „V mukačevskom zámku, pamätníku dejín a architektúry celonárodného významu, sa obnovuje symbol maďarskej arpádovskej dynastie, stepný orol turul inštalovaný na podstavci vysokom 33 metrov (!), čím značne prevyšuje zámok. (...)

Za podpory miestneho úradu, proti národným záujmom ukrajinského spoločenstva a pri porušovaní platnej legislatívy na ochranu kultúrneho dedičstva (...) sa cudzoštátna symbolika umiesťuje na území ukrajinského štátu. Ďalší zreteľný prejav protiukrajinskosti sa pripravuje vo Vereckom priesmyku na rozhraní Ľvovskej a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Ide o pokus postaviť tu velikánsky monument, pamätník zaujatia novej vlasti Maďarmi. Maďari nemajú nijaké dôvody pokladať svoju novú vlasť za terra incognita, t. j. za územie, na ktorom vraj do ich príchodu nebolo nijakého osídlenia (...). Takýto symbol tam nemôže mať svoje miesto, pretože Zakarpatská oblasť je súčasťou Ukrajiny, od Vereckého priesmyku sa nezačína nijaké „Veľké Maďarsko,“ ako sa to usilujú predkladať maďarské politické kruhy (...).

Tento symbol chcú postaviť na mieste, kde v marci 1939 postrieľali bez súdu a vyšetrovania takmer 600 vojakov Karpatskej siče, obrancov Karpatskej Ukrajiny proti maďarskému fašistickému vpádu. Takéto svätokrádežné konanie je výsmechom pamiatky najlepších synov Karpatsko-ukrajinského štátu (...), ktorí ako prví v Európe kládli ozbrojený odpor fašistickým uchvátiteľom. (...) V rokoch okupácie krajiny fašistickým Maďarskom (1939-1944) bolo uvrhnutých do väzení a koncentračných táborov 184.000 zakarpatských Rusínov-Ukrajincov a príslušníkov iných národností, z ktorých 115.000 bolo zversky umučených alebo upálených. (...)

A nakoniec nijako nemožno súhlasiť s vymieňaním tabúľ s dvojjazyčným označením maďarských a zmiešaných obcí (v štátnom a v maďarskom jazyku) za jednojazyčné maďarské tabule, ani s úsilím umiesťovať na budovách miestnej samosprávy a niektorých štátnych inštitúcií popri štátnych ukrajinských vlajkách aj maďarské štátne vlajky! Z uvedených skutočností vyplýva, že v Zakarpatskej oblasti dochádza k systematickej deštrukcii ukrajinských národných hodnôt, k systematickej protiukrajinskej a protištátnej činnosti v podobe rozdúchavania separatizmu a rozmiesťovania cudzoštátnej symboliky.

Takáto činnosť nevyvoláva náležitú reakciu orgánov štátnej moci v oblastnej správe, ani orgánov ochrany právneho poriadku, čo všetko vedie k ponižovaniu cti a dôstojnosti pôvodného ukrajinského etnika, diskredituje vládu, zasieva nedôveru, živí separatizmus. Rozhodne odsudzujeme takýto stav vecí v našej oblasti, žiadame, aby sa skoncovalo s prejavmi protiukrajinskosti a separatizmu. Vyhlasujeme, že sme pripravení všetkými dostupnými prostriedkami brániť záujmy ukrajinského štátu na svojej ukrajinskej pôde Zakarpatska.“ (Proti aktivizácii protištátnych síl. In: Nove žyťťa. Týždenník Zväzu Rusínov-Ukrajincov SR, č. 11-14, 28. 3. 2008, s. 4) Treba uznať, že je to pre nás užitočné a poučné čítanie, obsahuje niečo dôverne známe.

Treba brať na vedomie čoraz nezakrytejšie demonštrovaný fakt, že politika maďarskej iredenty nemá záujem na pokojnom slovensko-maďarskom spolunažívaní. Dosiahnutie „dohody“ pre ňu znamená súhlas druhej strany s prijatím nesplniteľných požiadaviek. Je to permanentné vyrábanie nepokojov a napätí, za ktoré možno ustavičným vyrábaním série klamstiev obviňovať zúfalo ústupčivé obete, ktorých najväčším hriechom by bolo prevzatie spôsobov uskutočňovania „vzorového“ modelu maďarskej národnostnej politiky s bohatou historickou tradíciou a s vynikajúcimi výsledkami.

Na učebnicovú „aféru“ už-už nadväzuje aféra „škandalózneho“ písania historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín slovenskou grafikou, lebo naše spoločné dejiny do roku 1918 sú maďarské, a tak ich Slováci musia maľovať po maďarsky, ako nás už vyučujú viacerí „slovenskí vedci.“ Podľa slovenskej verzie filmu Báthory už vieme, že hlavná cnostná hrdinka už nie je Alžbeta, ale pekne po slovensky a spoločne Erzsébet. Budú nasledovať rehoľníčky erzsébetky? Ale ani historickými osobnými menami sa nič nekončí. Je tu ešte tá odporná prípona -ová v ženských priezviskách, s ktorou sa tiež treba tak po maďarsky (maďarskou „dohodou“) „vysporiadať“ (ako dobre, že už v Markíze začala fungovať Denisa Cibulka).

     Vysvetlenie maďarského postoja k slovenským názvom v kontexte maďarského jazyka predkladá slovenský Maďar Péter Hunčík, ktorý v článku Úvahy o istom prieskume (SME 20. 10. 2008) napísal: „V roku 1995 som prednášal na jednej konferencii o menšinách vo Washingtone. (...) Večer som večeral s istým tamojším profesorom.“ Jemu P. Hunčík rozpráva: „Pozrite sa, v poslednom čase Maďarov čoraz viac trápi, prečo ich Slováci neznášajú. Čo je vlastne týmto „čecháčom?“ – pýtajú sa. Veď my nepociťujeme voči nim nenávisť. A oni nás nenávidia. To je pravda. Lebo Maďar skutočne necíti voči Slovákovi nenávisť. Len ho jednoducho zdegraduje na „čecháča“ a díva sa cez neho. Tak ako kedysi gróf prehliadal svojho kočiša.

V tradičnom maďarskom postoji existuje istý typický pohľad „dole.“ (V prvom rade voči susedom. „Priamo“ sa pozeráme na Nemcov, Angličanov a pod. „Hore“ len na samého Pána Boha.) Podľa mňa Maďar preto nepociťuje nenávisť voči Slovákovi, lebo smerom „dole“ je ťažké nenávidieť. Tento pohľad „dole“ však považuje za celkom normálny. Slováka však toto správanie veľmi irituje a začne nenávidieť. A tu vstupuje do procesu niekoľko „záchrancov národa,“ politici, ktorí majú len jeden cieľ: a to, aby Slováci ani náhodou nemohli vystúpiť z role „kočiša,“ lebo len takto dokážu zabezpečiť permanentnú nenávisť a konzervovať maďarského nepriateľa. Svojim nevštepujú sebavedomie a sebaistotu, ale hungarofóbiu a pocit menejcennosti. A veru pracujú efektívne.“

Teda „celkom normálny“ tradičný maďarský pohľad na Slovákov je pohľad „dole,“ pohľad grófa na kočiša, ktorý sa odlišuje od pohľadu „priamo,“ akým sa Maďari dívajú na Nemcov, Angličanov a pod. Pohľad smerom dolu neznamená nenávisť. Tú vyvolávajú až Slováci tým, že nepokladajú za celkom normálny maďarský pohľad grófa na kočiša. Tento normálny grófsky pohľad Maďarov smerom dolu na Slovákov nedovoľuje, aby jazyk tých nízkych tvorov zdola ruinoval vznešenosť milovanej maďarčiny. Na jej obranu by celkom normálne mala zasiahnuť maďarská garda, ako si to myslí nielen teta z Dunajskej Stredy. Celkom iné je to, pravdaže, pri maďarskom pohľade „priamo,“ t. j. na Neslovákov (pri „priamom“ pohľade výrazy Madridot, Torrejónban atď. maďarčinu neznečisťujú, nehybridizujú). A predovšetkým nám Péter Hunčík „fundovane a vedecky objektívne“ vysvetlil, že tvorcami nenávisti sú Slováci.

Nevysvetlil však, na čom sa zakladá ten celkom normálny maďarský grófsky pohľad smerom dolu na Slovákov. Vieme objektívne doložiť, že nemá korene v nejakej kultúrno-civilizačnej misii, ktorá v slovensko-maďarských vzťahoch má z vývinového pohľadu opačné smerovanie. V jednom má Péter Hunčík zaiste pravdu, že totiž ide o tradičný maďarský postoj. Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku a Slobodná organizácia Slovákov v Maďarsku vypracovali analýzu pod názvom Postavenie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku.

Z rozboru citujeme: „Menšiny v Maďarsku majú tradične menej priaznivý spoločenský imidž a spoločenskú prestíž, než majoritný národ. Mimoriadne nepriaznivá je celková spoločenská prestíž slovenskej menšiny a slovenskej kultúry všeobecne ako odraz vplyvu historicky vyvinutých a podmienených postojov väčšinového národa k Slovákom. (...) Otvorene sa prihlasovať k svojej nemaďarskej identite vždy bolo a neraz stále je pre príslušníkov menšín v bežnom živote spojené s neoficiálnou „drobnou“ spoločenskou diskrimináciou na najrôznejších úrovniach, s nižším spoločenským aj kultúrnym statusom, s prehliadaním, neraz ironizovaním a posmechom, zaznávaním a skrytým podozrievaním z nelojality voči štátu a spoločnosti.“ (Citované z publikácie: Výzva signatárom Trianonskej mierovej zmluvy, Parížskej mierovej zmluvy a Záverečného aktu KBSE v Helsinkách. Ed. P. Madunický a A. Marko. Predslov napísal L. Deák. Bratislava : Vydavateľstvo Signum 1998, s. 23) Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik konštatuje, že slovenčina sa vytráca aj z rodín. V Maďarsku žije asi 100-tisíc Slovákov, no pri poslednom sčítaní v roku 2001 sa ich k slovenskej národnosti prihlásilo 17 700. (...) Vždy prítomná latentná nenávisť sa dá rozdúchať rýchlo a ľudia sa potom radšej neprejavujú ako Slováci, aby z toho nemali problémy, spresnil. [(tasr); SME 29. 9. 2007] Nič nové.

Veď už Štefan Marko Daxner napísal: „Od roku 1850 až po rok 1860 mal som príležitosť okrem Gemera bližšie poznať stolice Abaujskú, Zemplínsku a Sabolčskú; všade našiel som v živle maďarskom, a to v inteligentných aristokratických, ba i v stredných meštianskych vrstvách, tú istú intolerantnosť a pýchu národnú, s ktorou spriateliť sa nemožno. Ba i v samom ľude maďarskom, ktorý veru nemá príčiny k hrdosti národnej, našiel som niečo osobitného, iný živel národný odstrkujúceho. – Veď nájdu sa i u nás ľudia intolerantní, ale tí tvoria výnimku v humánnej spoločnosti našej.

V Maďarstve je to naopak, v národnom ohľade humánny jednotlivec je výnimkou v intolerantnej ich spoločnosti. – Náš slovenský ústupčivý, mäkký, šetrný človek musí v spoločnosti tej zahynúť, on bude tam predmetom útokov, posmechu a iných nešetrností, a to tým viac, čím viac bude ustupovať. Prirodzený boj ten má niečo elementárneho v sebe. Ustupuj a budeš znivočený bez milosti; nedaj sa, a ustúpia oni pred tebou. Všeobecne sa myslí, že Maďar je rodeným najvýtečnejším husárom, no planým infanteristom. A to je vskutku tak. Úloha a charakteristika husára je prenasledovať slabšieho, biť utekajúceho; akonáhle však ten utekajúci zastane si pevne na obranu svoju a nedá sa, hneď je po úlohe husárovej. Tak som to skúsil za mnohé roky v spoločnosti maďarskej. Ale i ten, kto pevne stojí, nech si dá pozor na svoje slabé stránky, aby nebol zaobídený a vykoristený. (...) Nech sa ľúbi komukoľvek, kto pozná bližšie spoločnosť maďarskú, porovnať jej charakter s charakterom niekdajších Kumánov, a objavia sa mu príbuzné črty. Kresťanstvo a prúd všeobecnej vzdelanosti zbrúsili síce na pôvodine mnohé krajnosti, ale vidno pri tom všetkom, že naturam si furca expellas tamen usque recurret [Keby si prírodu (prirodzenosť) aj vidlami vyháňal, vždy sa opäť vráti].

Tá istá vypínavosť, osobivosť a pýcha; tá istá vládybažnosť a náchylnosť k tyraniu slabšieho, tá istá intolerantnosť a nenávidenie všetkého, čo je inorodé, charakterizuje i teraz spoločnosť maďarskú, ako nám to historici o Kumánoch poznačili. (...) Maďarstvo bona fide skonfiškovalo celkom pre seba históriu Uhorska, akoby tu ani nebolo bývalo iných spoludejstvujúcich národov, že ono ani nemá výrazu v svojej reči pre pochop Uhor, Hungarus, Hungaria. Maďarovi je to všetko len magyar, Magyarország, a kto v Magyarországu býva, to všetko maďarský chlieb je a je Maďarom.

Z tých istých vlastností pochodí aj ich program „Kárpátoktól Adriáig”, magyar állameszme, magyar kultúra a ich terajší centralizačný systém maďarizácie, v ktorom niet, ani nemôže byť miesta pre slobodný vývin nemaďarských národných živlov, lebo ich intolerantnosť nestrpí seberovného. – Či premení sa tento charakter Maďarstva hromadným vplyvom odrodilcov? Viere podobná vec, že zmení sa, ale nezošľachtí sa, lebo chabosť, ľahkomyseľnosť, materiálny egoizmus, lesť, zrada, zadávanie princípov mravných a iné // etické pramene odrodilstva môžu len zdemoralizovať, nie však zušľachťovať človeka, spoločnosť, národ.“ (Štefan Marko Daxner: V službe národa. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1958. Výber zostavil, štúdiu napísal, poznámky a vysvetlivky vypracoval František Bokes, s. 135-138)

O maďarskej politike, morálke, tolerancii a kultúre sa od Š. M. Daxnera môžeme veľa dozvedieť. Všetko to zažil na svojej vlastnej koži. Hoci situácia Slovákov bola vtedy zúfalá, slovenskí národovci neupadali do beznádeje, nevzdávali sa, hoci museli znášať kruté prenasledovanie. Neváhali prinášať osobné obete. Veď si len spomeňme na Jána Kollára v Pešti, na Jozefa M. Hurbana v Hlbokom a na desiatky ďalších.

Predstavitelia SMK a všetci ich spomínaní prisluhovači sú vernými pokračovateľmi načrtnutej maďarskej línie. Vrcholom ich „ústretovosti“ voči slovenskému partnerovi je ochota túto líniu „vysvetľovať“ v očakávaní, že ju dobromyseľne a tolerantne „pochopí.“ Ani náznak úsilia o zmenu „tradičného“ postoja, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je protislovenská nevraživosť a ničím neodôvodnené povýšenectvo. Nie „gramatika,“ nie menšinové práva a ich nenaštrbiteľný a ustavične „zdokonaľovaný“ status quo, ale tento postoj je príčinou celého kocúrkovsky nafúknutého „problému“ s učebnicami pre školy s maďarským vyučovacím jazykom.

1. Maďarským deťom sa vtĺkajú do hlavy názvy, ktoré boli jedinými úradnými názvami v predtrianosnkom Uhorsku. Ide najčastejšie o umelé alebo maďarizované názvy, ktoré sú už dávno zabudnuté. Ich kriesenie znamená nadväzovanie na predtrianonské maďarizátorské časy, t. j. ide o pokračovanie maďarizácie, o nerešpektovanie slovenskej štátnosti a slovenskej legislatívy, ide o maďarskú politickú iredentu.

2. Používanie týchto predtrianonských názvov sa neobmedzuje na územie, kde žije maďarská národnostná menšina, ale rozširuje sa na celé územie Slovenskej republiky, t. j. aj na územia, kde Maďarov nikdy nebolo. Porušuje sa tým platná slovenská legislatíva i príslušné medzinárodné dokumenty.

3. Slovenské názvy v učebniciach pre školy s maďarským vyučovacím jazykom nijako nenarúšajú jazykové zákonitosti maďarčiny, do kontextu maďarského jazyka sa gramaticky korektne začleňujú tak, ako sa doň začleňujú akékoľvek iné názvy. Nejde teda o hybridizáciu maďarčiny.

 

     Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku a Slobodná organizácia Slovákov v Maďarsku vypracovali analýzu pod názvom Postavenie slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku. Z rozboru citujeme: „Menšiny v Maďarsku majú tradične menej priaznivý spoločenský imidž a spoločenskú prestíž, než majoritný národ. Mimoriadne nepriaznivá je celková spoločenská prestíž slovenskej menšiny a slovenskej kultúry všeobecne ako odraz vplyvu historicky vyvinutých a podmienených postojov väčšinového národa k Slovákom. Vytvára to značné spoločenské bariéry a prekážky v bežnom živote jednotlivcov z radov menšín, ktoré sú neraz rozhodujúce pri ich individuálnom etnickom zaradení sa. Otvorene sa prihlasovať k svojej nemaďarskej identite vždy bolo a neraz stále je pre príslušníkov menšín v bežnom živote spojené s neoficiálnou „drobnou“ spoločenskou diskrimináciou na najrôznejších úrovniach, s nižším spoločenským aj kultúrnym statusom, s prehliadaním, neraz ironizovaním a posmechom, zaznávaním a skrytým podozrievaním z nelojality voči štátu a spoločnosti. Toto tvorí živnú pôdu pre rýchlu asimiláciu a pomaďarčovanie. Prihlásiť sa za Maďara, splynúť s maďarským národom, prijať hodnoty maďarskej kultúry za svoje a ich verejné prezentovanie rýchlo odstraňuje akýkoľvek národnostný tlak zo strany maďarskej väčšiny a značne uľahčuje a zjednodušuje život každého Nemaďara ...

Asimilačný proces v Maďarsku nezadržateľne pokračuje aj po páde komunizmu. Klesá počet žiakov navštevujúcich výučbu slovenčiny v menšinových školách, nepriaznivú tendenciu vývoja má sociálna skladba žiakov slovenských škôl, vytráca sa záujem hlavne mládeže o kultúrne podujatia nepočetných kultúrnych súborov atď.“ (Citované z publikácie: Výzva signatárom Trianonskej mierovej zmluvy, Parížskej mierovej zmluvy a Záverečného aktu KBSE v Helsinkách. Ed. P. Madunický a A. Marko. Predslov napísal L. Deák. Bratislava : Vydavateľstvo Signum 1998, s. 23)

 


krátené
Ľ U B O C H Ň A, 23.-24. októbra 2008, Akademik Ľudovít Novák v slovenskej vede a kultúre
(Matica slovenská – Národný inštitút slovenského jazyka a literatúry / Jazykový odbor Matice slovenskej /  v spolupráci so Slavistickým ústavom Jána Stanislava SAV, Katolíckou univerzitou v Ružomberku a obcou Ľubochňa)

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap