PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

Hovorca ministerstva kultúry hodnotí zánik plurality médií na Slovensku slovíčkom chvalabohu

Rubrika: slovensko 2008

 

 

 

Stranícka tlač ako východisko
Prvého apríla 1993 začal spočiatku pod hlavičkou TASR vychádzať denník REPUBLIKA a pod novým názvom Slovenská REPUBLIKA bol na ministerstve kultúry zaregistrovaný 28. 4. 1994. Zanikol 30. novembra 2000. Rok predtým začal vychádzať denník Nový deň. Nulté číslo vyšlo 2. 11. 1999, posledné 23. júla 2004.
Profiloval sa ako ľudové noviny, no verejnosť ho (podobne ako Slovenskú REPUBLIKU) vnímala ako stranícku tlač, za ktorou stálo HZDS. Tu sa žiada pripomenúť, že stranícka tlač je v Európe súčasťou štandardného mediálneho trhu, dokonca v niektorých krajinách dostáva ako jediná príspevok zo štátneho rozpočtu.

Zabrániť monopolizácii médií
Ak vezmeme do úvahy, že na Slovensku sú členmi Európskej ľudovej strany KDH, SDKÚ i SMK, a HZDS sa roky uchádzalo o členstvo v tomto zoskupení, má ľudový denník veľký význam. Hospodárske noviny v novembri minulého roku uviedli, že „dianie na slovenskom mediálnom trhu v poslednom období svedčí o tom, že v stále sa globalizujúcejšom svete veľkých mediálnych domov je prežitie domácich vydavateľov čoraz ťažšie. Hoci sa mnohé zo spoločností vlastnené slovenskými podnikateľmi dostali na vrchol vo svojich segmentoch a zarábajú svojim majiteľom slušné peniaze, príchod veľkých zahraničných koncernov na náš trh je nezadržateľný“.

Mesačník Slovenského syndikátu novinárov v novembrovom vydaní z roku 2003 sprístupnil informácie o subvencovaní tlače v niektorých európskych krajinách pod výstižným názvom: Subvencie pluralite. Doslova sa v ňom píše: „Mnohé európske vlády podporujú pluralitu médií – a teda právo občanov na informácie – rôznymi spôsobmi. Subvencovanie tlače je iba jedna z foriem. Vládam sa tak čiastočne darí odďaľovať monopolizáciu médií.“ Teda veľké zahraničné koncerny, ktoré sa na slovenský mediálny trh nezadržateľne hrnú.

Zdá sa však, že rezort kultúry, pod ktorého gesciou médiá sú, situácia neznepokojuje, hoci by mala. Minister kultúry Marek Maďarič odmieta akúkoľvek zmienku o straníckej tlači, lebo podľa neho sa na Slovensku neujala. Je pravda, že počas vlády dzurindovcov prestali vychádzať Slovenská REPUBLIKA i Nový deň, nie však preto, že by nemali čitateľov, ale preto, že nemali prostriedky na vydávanie. Pritom podpora straníckej tlače je už vari jediná možnosť, ako zabrániť totálnej monopolizácii tlače. Takže otázka neznie, stranícka tlač áno alebo nie, ale kde hľadať možnosti na jej vydávanie. Je absolútne scestné tvrdenie obhajcov monopolizácie tlače, že stranícke noviny čítali len starí či nedostatočne vzdelaní ľudia, pretože aj oni sú občanmi tohto štátu a majú rovnaké práva. Ak by sme však zobrali do úvahy „len“ túto kategóriu ľudí, tak musíme konštatovať, že Dzurindova vláda obrala časť občanov o ich ústavné práva.

Prečo zo seba robíme exotov?
Rezolúcia Európskeho parlamentu z roku 1996 žiadala predsedu vlády Mečiara, aby „zaručil všetkým občanom bez ohľadu na politickú tendenciu, ku ktorej sa hlásia, právo na slobodu vyjadrovania v médiách a vo verejnom živote“. Lobistami v EP boli tak, ako aj dnes, politici opozičných strán. Logickým očakávaním občanov, ktorí volili dnešné vládne strany, je, že ich predstavitelia vo vláde napravia krivdy, spôsobené predchádzajúcou exekutívou. Ministerstvo kultúry si však zvolilo svojský prístup riešenia problému s pluralitou. Nevenovalo sa podmienkam, za akých by mohli jestvovať periodiká pre tú časť obyvateľstva, ktorá likvidáciou Slovenskej REPUBLIKY či Nového dňa prišla o možnosť slobodne vyhľadávať informácie a vyjadrovať svoje názory. Radšej zakotvilo v návrhu tlačového zákona dosť nešikovne definované právo na odpoveď.

Po ohlásení vydávania nového denníka Plus jeden deň (vydavateľstvo 7 Plus) ho súčasný hovorca Ministerstva kultúry SR Jozef Bednár 17. marca 2006 takto privítal na svojom blogu v elektronickom vydaní denníka SME: „Vývoj v oblasti celoštátnych denníkov na Slovensku je od roku 1990 príkladom postupnej štandardizácie celého trhu. V deväťdesiatych rokoch bol segment denníkov typický výskytom mnohých viac-menej straníckych titulov. Týkalo sa to najmä novovzniknutých denníkov, ktoré sa svojou náklonnosťou k politickým stranám nijako netajili (a ich vznik bol priamo nimi vyvolaný a koordinovaný vrátane neskoršieho vydávania a smerovania). Na Slovensku sme tak mohli zaregistrovať denníky ako Verejnosť, Nový Slovák, Koridor, Denný Telegraf, Slovenská REPUBLIKA, Nový deň. Väčšina spomenutých titulov však (chvalabohu) nemala dlhú životnosť, a ako atypické elementy na trhu postupne odišli na mediálne smetisko dejín“ (http://bednar.blog.sme.sk/c/40981/Plus-alebo-minus-pre-novy-dennik.html).

Denníku Plus jeden deň však Jozef Bednár dával šancu. Priznáva, že v deväťdesiatych rokoch jestvovala pluralita médií na Slovensku, len nevedno, prečo jej zánik hodnotí slovíčkom chvalabohu. Je pochopiteľné, ale neospravedlniteľné, že dzurindovcom vyhovovala situácia, keď voliči ich politických oponentov stratili svoje médiá. Je však vonkoncom nepochopiteľné a neprijateľné, ak voliči vládnych strán nemajú možnosť výberu informácií a informačných prostriedkov. Stranícke noviny nie sú na mediálnom trhu nijakým atypickým elementom, ako si myslí hovorca ministra kultúry. Taliansko napríklad verejný tlačový fond rozdeľuje výlučne novinám politických strán a združení. Vo Fínsku 40 percent z objemu priamej podpory tlače ide straníckym periodikám. Podobná situácia je aj v ostatných štátoch EÚ. Prečo teda sami zo seba robíme exotov?


Eva Zelenayová

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap