PROTIPRUDU.INFO :: INTERNETOVÝ SPRAVODAJ
 
 

Bol raz jeden národ

Rubrika: Slovensko 2008

 

 

Ktovie, kedy na Slovensku vznikla tá smutnokrásna balada o Katarínke. Jedna mati mala 12 detí, jedenásť ich vychovala, ale Katarínku už nemohla, a tak ju poslala do službičky k Hercegovi. Iste pradávno. Ale z historického hľadiska nie je až tak veľmi dávno, čo sa v slovenských chalupách rodilo, keď nie rovno dvanásť, tak aspoň zo sedem detí. Ale, pravdaže, aj hojne umieralo, o čom sa v balade nespieva, ale o čom svedčili - dnes už zarastené trávou - rady detských hrobčekov na cintorínoch najmä v horných slovenských stoliciach. Jeden deň sa krstilo, pila pálenka, novorodeniatko viselo v plachtičke pod hradou povaly a o dva-tri dni cingi-lingi! Pán Boh dal, Pán Boh vzal.

No aj napriek strašnej kosbe smrti vykazovalo Slovensko stále, moderným jazykom povedané, populačný prebytok, lebo jeho ľud, bohatý na deti, na potomstvo (prales - odtiaľ slovo proletár) síce oral, sial, kosil, rúbal, robotoval, ale nie na svojom, lež na panskom, pričom ono „panské" zďaleka nezaniklo s feudalizmom, dostávalo len nové mená a nové podoby. Preto, a nie z romantickej túžby, odtekala slovenská krv prúdom do šíreho nehostinného sveta.

Dnes to môže znieť ako kocúrkovská historka, ale za vojnovej Slovenskej republiky jeden národohospodár celkom vážne predostrel problém: Slovensko ani v budúcnosti nebude schopné uživiť svoj populačný prebytok, a preto by sa malo po víťazstve mocností Osi uchádzať o nejaký podielik na kolóniách, možne niekde na Madagaskare alebo voľakde inde. Mocnosti Osi vojnu prehrali, a preto Slováci, chvalabohu, nijaký koloniálny fliačik nedostali, zato sa im však v obnovenom spoločnom štáte dala jedinečná možnosť v podobe nevyhnutnosti emigrovať už nie za more, ale za prácou a chlebom za rieku Moravu, Labe a Vltavu, kde sa ich dnes 500-600 tisíc rozplýva pred našimi očami.

No aj tak, aj napriek nevídanému, ustavičnému púšťaniu žilou sa počet Slovákov doma za posledných 80 rokov zdvojnásobil. Deti, viacdetné rodiny sa predsa len stali požehnaním národa a vytvorili jeho zdravý i dravý ľudský potenciál, ktorý je ešte aj dnes hlavným  bohatstvom našej Slovenskej republiky. Ale bude ním aj v budúcnosti, v dohľadnej i preďalekej?    

Najnovšie strohé demografické údaje, publikované bez väčšieho alebo aj možno bez nijakého povšimnutia verejnosti, bažiacej po ďalších a ďalších aférach, dávajú na túto otázku jasnú (prepáčte, pochmúrnu!) odpoveď: Obraz populácie Slovenskej republiky sa vo svojej skladbe povážlivo zhoršuje. Detí sa rodí čoraz menej, spoločnosť, stručne , povedané, starne. Samotní demografovia  boli nepríjemne zaskočení. Hoci ich prognózy natality na roky"1994 a 1995 boli opatrné, skutočnosť bola ešte horšia, až taká,   že   počet   živonarodených   detí v týchto rokoch nestačí ani na základnú prirodzenú reprodukciu obyvateľstva. Inakšie povedané, ak sa tento trend zachová (a zatiaľ nič nesvedčí o tom, že by sa mal prerušiť), budeme ako celok nielen starnúť, ale začneme pomaličky ako národ vymierať. Je to, uznávam, silný výraz, možno ho nahradiť miernejším (povedzme, počet obyvateľov začne klesať), ale čo sa tým zmení?

Kde hľadať príčiny tohto neutešeného stavu a neradostnej perspektívy? Racionálne  rozmýšľajúci  ľudia,  odvodzujúci všetko hlavne od materiálnych podmienok, majú odpoveď naporúdzi: Zmenilo sa    ekonomicko-sociálne    správanie spoločnosti.   A  majú   svoju   pravdu. Bývalý  režim, ktorý všetko plánoval,  vedel naplánovať aj rast živej pracovnej i sily, čo sa prejavilo hlavne v sedemdesiatych rokoch takzvanou populačnou  explóziou, vyvolanou   cieľavedomou; sociálnou podporou, bytovou, pôžičkovou politikou, ktorá zvýhodňovala mladomanželov s deťmi.

To všetko sú fakty  a  minulosť. Ale šípim a bojím sa  že v tom nie je celá pravda. Ak na štatisticky  impozantne kresťanskom Slovensku sa dieťa stáva nežiadúcou príťažou, nie je voľačo v poriadku s hierarchiou  mravných spoločenských hodnôt. Ideál  konzumnej spoločnosti, ktorý sa nám predostieral už dávnejšie v podobe  hesla - dobehnúť a predbehnúť vyspelé kapitalistické štáty vo všetkých ekonomických ukazovateľoch si Slovensko dnes osvojilo priam drasticky. Ešte nie tak dávno bolo napríklad auto luxusom a dieťa prirodzenou náležitosťou rodiny  a spoločnosti. Teraz je auto, a to aj pre toho, kto si naň ešte nezarobil, prirodzenou, ba   nevyhnutnou   potrebou a dieťa sa stalo luxusom.            .      


...(počet zákrokov) prevyšuje nad počtom živonarodených detí.

 

Opatrnosť a zodpovednosť ukrytá  v prísloví - Najprv faru, potom Maru - sa prekoprcla na ľahtikárstvo a nezodpovednosť: Najprv  pre seba  či  pre  mladý pár všetok a čoraz vyšší štandard , a dieťa, ak nejaké vôbec, až potom...  A ak by sa malo pritrafiť nechcené, no veď je tu interrupcia. Ak počet takýchto „zákrokov" aj u nás prevyšuje nad počtom živonarodených detí, potom sa aj na nás vzťahujú bolestivé varovné slová pápeža Jána Pavla  o temnej ceste do civilizácie smrti. Moslimovia alebo aj Rómovia považujú deti  za Boží dar, za požehnanie a bohatstvo. A kresťanský, najmä západoeurópsky, svet, ktorému sa chceme vo všetkom  tak veľmi vyrovnať?  Div nie za trest Boží!                       

Možno som to prehnal, uznávam. Možno moje vety vyzneli mravokárne kazateľsky, čo by som síce nerád, ale nech je hoci aj tak. Dve veci ma primäli toto  napísať.   Prvá je  číro  osobná; vlastná životná skúsenosť. Moji veľmi chudobní rodičia nás vychovali osem. Obetovali sa pre nás. A druhá vec? Tá je vážnejšia:  Mám  neblahé tušenie, akoby náš národ strácal sily, vôľu, dych a vieru práve v čase, keď by ich najviac potreboval - vo vlastnom štáte. Bol by to krutý dejinný paradox. Tak rád by som sa v tomto bode mýlil...

 


Roman Kaliský, novinár, spisovateľ
(LITERÁRNY TÝŽDENNÍK 10/1996)

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.| 

 

Sitemap